Angel of Apocalypse 2

#14.1

Life between monsters

Sama by ani vo sne nenapadlo, že sa mu podarí z motelovej izby vykĺznuť tak ľahko, ako sa mu to podarilo teraz. Najviac sa obával toho, že sa Dean zobudí, keď mu bude brať kľúče. Ale on spal ako zarezaný, Sam mal aj podozrenie, že sa na ňom podpísal niektorý z anjelov, pretože by rozhodne nezaspal. Bol aj trochu rád. Keby sa bol Dean prebral, mal by zbytočné otázky a nedovolil by mu ani šoférovať ak by mu to, čo sa Sam chystal urobiť, odsúhlasil.

Tiež bol rád, že po ceste nestretol nikoho z anjelov a rovnako Faith. Tá by bola rozhodne dosť zvedavá a šla by s ním. Démonka bola za každú hovadinu okrem cestovania do minulosti. Tam sa už rozhodne nechcela pozrieť. A rozhodne by mu prekazila to, čo plánoval. Na to potreboval byť sám.

Dean by vyletel, anjeli by... Ani nevedel ako by reagovali a Faith bola niekedy až príliš bojovná. Bojovala by. Ale proti tenebrisovi by nemala šancu.

Prišiel na parkovisko, ešte sa obzrel či ho niekto nesledoval. Predsa, mohlo sa stať, že sa Dean mohol zobudiť pri škrípajúcich dverách. Alebo aj Faith sa mohla potuľovať a nespať. Čo bolo asi dosť pravdepodobné, pretože ani on poriadne nespal. Stále sa na posteli prehadzoval a kontroloval hodiny. Neustále mu myšlienky lietali k Sofii. K tomu ako sa zmenila a aj nezmenila. Spomínal na staré časy, kedy boli ešte spolu. Chýbali mu. 

Keď potriasol hlavou, aby sa spomienok zbavil, obzrel sa ešte raz po parkovisku. Mohol ho vidieť aj nejaký túlavý pes. No zatiaľ sa mu zdálo, že ho nikto nesledoval, čo mal šťastie.

Odomkol Impalu a nastúpil. Naštartoval a vybral sa na čo najodľahlejšiu križovatku, aby ho nik nenašiel.

Odhadoval, že bude musieť prejsť celým mestom, aby sa na nejakú takú dostal. Čo mu nevadilo. Ak by ho bol niekto hľadal, mohol sa skúsiť vyhovoriť na to, že šiel nakúpiť nejaké raňajky. Cestou z križovatky by sa v nejakých potravinách mohol aj zastaviť. Kúpil by aj koláč, aby nemal Dean nejaké pripomienky. Veď o pár hodín bude svitať a potraviny budú otvárať. A on neodhadoval, že sa mu podarí tenebrisa vyvolať na prvýkrát.

Impala sa valila po tichom, spiacom meste, ktoré bolo osvetlené pouličnými lampami. Vacheria bola celkom veľká a ako odhadoval, musel ju prejsť celú, aby sa dostal na križovatku. Pár krát zahol do zlej odbočky, veď sa tu nevyznal. Mal šťastie, že bary boli otvorené nonstop. Takže pri jednom takom neónovo vysvietenom zastavil Deanove zlatíčko a on sa zašiel popýtať na cestu.

Bar bol celkom tichý. Bolo v ňom pár ľudí, hudba hrala. Ani sa neobzeral. Zamieril k baru, pri ktorom nejaká čašníčka obsluhovala pár už mierne pripitých štangastov.

,,Čo to bude?" spýtala sa unaveným hlasom, keď Sama zočila.

Samovi pripadalo, že je veľmi unavená a najradšej by to tam zatvorila. Ani sa jej nečudoval. Po takej celodennej službe by aj on rád zaľahol do nejakej dobrej postele.

,,Ktorým smerom sa dostanem von z mesta?" spýtal sa jej.

,,Zrejme nie ste tunajší," usmiala sa naňho.

Únava akoby ju rázom prešla. Možno to bolo kvôli tomu, že tam bol niekto nový a nie rovnaký zákazníci.

,,To je to tak vidieť?" spýtal sa jej s úsmevom aj on.

Sadol si na stoličku, no neplánoval tam ostávať. Veď chcel len jednu vec.

,,Jasné. Keby ste tunajší, pozvali by ste ma najskôr na pohárik a potom by ste sa pýtali," odvetila mu skoro až vyčítavo čašníčka v hnedom vrkoči.