Angel of Apocalypse 2

#10.1

,,Volá sa Ava Sofia Winchesterová!"

Začula hlasy ale počula ich akoby z diaľky. Nevedela rozoznať komu patria. A ani veľmi nechcela. Prežila si už mnohým za tú dobu čo bola nažive. A teraz chcela mať pokoj. Chcela si trochu oddýchnuť. Nechcela byť nikým rušená.

No hlasy neutíchali. A ju to dosť vyrušovalo. Nespokojne otvorila oči. Chcela im povedať, aby boli aspoň na päť minút ticho. Ako náhle oči otvorila, hlasy stíchli. Všetko stíchlo.

Jej zrak sa po chvíli zaostril. Uvidela drevený strop nad svojou tvárou, zo stropu visela menšia lampa, ktorá menšiu miestnosť viac ako dosť osvetľovala žltým svetlom. Trochu pohla hlavou na bok. Nepozdávalo sa jej kde bola. Zdvihla sa na lakte, ktoré sa jej trochu zaborili do mäkkého matraca. Prekvapilo ju to. Na mäkký matrac nebola zvykná. Len na ten tvrdý z motelov.

Posadila sa a dobre sa obzrela. Izba bola obložená drevom a v nej bolo len pár skríň. Skrine boli po jej ľavej ruke. Boli vyrezávané a mali po sebe kvety. Po jej pravej ruke boli okná. Dve francúzke veľké okná, cez ktoré videla krásnu kvitnúcu záhradu plnú kvetov. Oproti nej, trochu bližšie k oknám bol kozmetický stolík so zrkadlom a hneď vedľa neho dvere. Netušila kde by mohla byť. Ale izba jej prišla odkiaľ si veľmi povedomá. Len si nevedela spomenúť kde ju už videla.

Pomaly zvesila nohy na zem. Studená podlaha ju trochu chladila, nie však veľmi. Tvár si ma chvíľu schovala do dlaní. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Jej mozog bol ešte otupený aby rozmýšľal. Vzdychla si a prešla si rukami do vlasov. Trochu so ich prehrabla a konečne sa zdvihla z postele. Podišla k oknám a automaticky ich už otvorila.

Potrebovala dnu pustiť čerstvý vzduch. Potom sa postavila pri kozmetický stolík. Prekvapilo ju, že na ňom bolo mnoho vecí, ktoré by používala žena, ktorá by sa živila normálny zamestnaním. Nie žena ako je ona.

Pozrela sa do zrkadla. Takmer sa svojho odrazu zľakla. Oči mala smutné, bez života. Pod očami mala veľké čierne kruhy a líca mala prepadnuté a bez farby. Aj vlasy boli bez života. V tvári bola ešte pochudnutá. Nechápala čo sa s ňou stalo. V menšom záchvate strachu si siahla na brucho. Ak takto vyzerala v tvári, ako vyzerá asi na tele? Pozrela sa na svoje brucho. Zľakla sa. Tep jej vystúpil na hory. Veď bola tehotná. Kde sa jej podelo brucho?

Okamžite sa rozbehla ku skrini v nádeji, že tam nájde zrkadlo. Ako otvorila prvé dvere, našla ho. Zrkadlo odrazilo celú jej postavu. Bola pochudnutá a už vôbec nemala tehotenské bruško. Zľakla sa a do očí sa jej nahrnuli slzy. Bála sa toho najhoršieho. Že o svoje dieťa mohla prísť.

,,Nie!" hlesla slabo.

Rukou si prekryla ústa aby utlmila bolestný vzlyk. S očami pevne tisnúc sebe sa posadila na posteľ. Jednou rukou si držala brucho a druhou ústa. Nemohla tomu uveriť. Jej dieťa... Jej malé dieťa...

,,Mami, čo tu robíš?" začula o pár minút detský hlások.

Pomaly zdvihla hlavu. Nemala tušenie kto ju nazval mamou. Ale chcela to vidieť. Pred sebou uvidela asi šesťročného chlapca s hnedými vlasmi, šedými očami a iskrierkami radosti v očiach. Malý chlapček v ruke držal malého medvedíka s rolničkou a svoje oči upieral na svoju mamu. Jeho iskričky pohasli keď uvidel, že jeho mama plače.

,,Mami, ty plačeš?" spýtal sa chlapček a podišiel k nej.

Sofii chvíľu trvalo kým sa spamätala. Potom sa však rozpomenula. Pred ňou stal jej syn. Jej malý synček.

,,Nick?" spýtala sa neveriacky a chytila jeho tvár do dlaní, ,,Si to naozaj ty?"

Prezrela si ho celého. Nikdy ani nedúfala, že ho znova uvidí. Nemohla sa naňho vinadívať a vtiahla ho do vrúcneho teplého objatia. Po tvári jej stekali slzy, tentoraz šťastia, že vidí svojho syna.