Angel of Apocalypse 2

#14

Life between monsters

Rose aj Lilian boli nesvoje keď sa dostali do domu plného príšer. Nebolo na nich vidieť, že sa boja. Ale každá príšera to cítila. A Rose na Lilian videla, že nemala ďaleko od odpadnutia.

Lilian sa držala blízko pri Rose a miestami sa jej držala ako kliešť. Vidieť toľko bytostí pohromade bola prisilná šálka kávy aj pre Rose. Len sucho prehĺtala keď okolo nich prechádzali príšery.

Niežeby sa priveľmi bála ale bola nesvoja. A Sofii trochu vyčítala, že im nič nepovedala. Keď sa dostala do domu, hneď po ňom behala ako zmyslov zbavená a niečo zariaďovala alebo sa o to aspoň snažila. Začuli aj krik a došlo im, že sa háda s tým démonom, ktorý im takmer zabil Faith.

Rose s Lilian sa po sebe pozreli a i bez slov sa zhodli, že k tomu démonovi sa nepriblížia. Ešte by ich bol aj zabil aj v Sofiinej spoločnosti. Čo veľmi riskovať nechceli.

Zostali stáť v obývačke, v ktorej sa po premiestnení ocitli a aspoň sa pokúšali splynúť zo stenami a nevšímať si bytosti, ktoré sa v nej nachádzali. Rose si ich nenápadne obzerala, aby dokázala posúdiť ako nebezpečné sú. Na to aká bola obývačka obrovská, v nej videla len štyri osoby, ktoré ale nevedela identifikovať. Nevýhoda príšer. Až príliš sa podobali na ľudí. Tak si ich aspoň zbežne prezrela.

Tri ženy sedeli pri menšom stolíku a hrali karty asi pri neskorom čaji alebo káve. Jedna z nich bola blondína, druhá ryšavovláska a tretia čiernovláska. Ryšavovláska z nich bola asi najstaršia. To Rose nevedela určiť, pretože jej sedela chrbtom. Zato tie dve zvyšné ženy jej sedeli tvárami v tvár a vyzerali byť dosť mladé. Odhadovala im do tridsiatky. Boli pohrúžené do hry a ju si vôbec nevšímali. Skoro akoby tam ani neboli.

Tak svoj zrak presunula na jediného muža v tejto miestnosti. Bol to černoch, ktorý mohol mať tiež okolo tridsiatky. Sedel na gauči a skúmavo si ich prezeral. Lilian sa radšej pozerala niekde inde, radšej sa obzerala po obývačke. Rose ani nežmurkala. Skoro to vyzeralo, že sa s mužom snaží hrať očnú súťaž. No ona rozmýšľala čo je zač. Boh, poloboh, upír, menič, vlkodlak, psý muž, anjel, démon... Mala mnoho možností a všetky mohli byť reálne. Tento chlap človekom nebol. Tým si bola istá.

Opatrne jednu ruku dala za chrbát a siahla na dýku, ktorú mala za opaskom. Radšej ju už bude držať, ako by mala byť potom prekvapená. A tiež sa cítila trochu bezpečnejšie keď ju mala pri sebe.

Lilian sa opierala o veľký krb, ktorý zíval prázdnotou a obzerala si to tam. Nechcela s nikým nadviazať očný kontakt. Ak boli v dome plnom príšer, tak to bolo trochu na ňu priveľa. Bola bledá a takmer splývala s bielou stenou. Prezrádzali ju len okuliare, vlasy v cope a kvietkované šaty s čiernymi legínami a topánkami.

Obývačka bola obrovská, ale to sa ani nečudovala. V dome mohlo byť mnoho príšer a niekde sa stretávať museli. Bola priestranná. Dnu prenikalo cez obrovské okná mnoho svetla. Francúzske okná boli mierne zatiahnuté ťažkými purpurovými zavesmi, takže v obývačke bolo prítmie. Lilian si ale všimla jednu zvláštnosť. Na to aká bola veľká, bolo v nej malo nábytku. Dva, nanajvýš, tri biele gauče, päť až šesť kresiel, jedno piano, pár taburetiek a niekoľko menších okrúhlych stolíkoch, ktoré jej pripadali, že sú určené na hranie hier ako na popíjanie kávy. Jednej väčší konferenčný stolík stál medzi troma gaučami. Bol drevený a bolo na ňom len pár predmetov. Váza s umelými kvetmi a nejaký pohár s nejakou tmavočervenou tekutinou. Lilian sucho prehĺtla keď si pomyslela na možnosť čo by to mohlo byť.

,,Nebojte sa, slečna," oslovil ju muž, ,,To je krv z nemocnice. Nikde tu nie sú zakopané ľudské mŕtvoly ak ste mysleli na to."

Ako to vyslovil, zasmial sa. Lov v zmysle lovcov neabsolvoval už dlho. Ľuďom sa teraz radšej vyhýbal a vďaka Sofii bol ich život o niečo jednoduchší.