Angel of Apocalypse 2

#11.3

Sny, duchovia minulosti

Uvoľnil sa, objal ju. Cítil ako stuhla, pretože to nečakala ale okamžite mu objatie opätovala.

Usmiala sa naňho, keď sa od neho odtiahla. Jej úsmev pramenil z toho, že je v poriadku a aj preto, lebo konečne mohla zavolať technikovi, že majú problém s výťahom. Toto ešte nikdy neurobila ale vážne už nechcela trčať v kovovej bedni o veľkosti tri krát tri metra. Už sa tu naozaj cítila zle.

Postavila sa na nohy a prezrela si tabuľu s číslom na technika. Číslo si nahodila do mobilu a už mu chcela aj zavolať, keď za sebou pocítila čiúsi prítomnosť. Cítila čísi dych na svojom krku. Na sucho preĺtla. Vedela, že tu bola uväznená akurát s Castielom. Takže jedine on mohol stáť za ňou.

Prosím, hlavne sa na mňa tak nepozeraj, prosíkala si v mysli.

Ani sa neotáčaj. Nech ťa to ani nenapadne, zakazovala jej Astaroth.

No Sofia ju odignorovala. Pomaly a so srdcom bijúcim rýchlejšie ako vyletenie rakety do vesmíru, sa otočila na Castiela. Castiel sa na ňu pozeral tými svojími očami. Zrkadlilo sa mu v nich nepochopenie. Sofia prehĺtla. To ticho, ktoré medzi nimi panovalo, bolo horšie ako čokoľvek iné.

Spýtaj sa, prečo so to urobila. Spýtaj sa to. Hlavne nebuď ticho, hovorila si v mysli a dúfala, že sa jej to naozaj opýta. Ale on stále mlčal. Pohol sa k nej. Sofia cúvla. V očiach sa jej odrážal strach. Nebála sa však Castiela. Ale začínala sa báť vo výťahu. V tej bedni už nikdy nepôjde. Bude sa jej už raz a na vždy vyhýbať.

Urobila ešte asi dva kroky vzad, keď pocítila, stenu. Už nemala kam cúvnuť. Castiel sa zastavil tesne pri nej. Tvárou od tej jej nebol ani na desať centimetrov. Takmer sa nosmi dotýkali. Cítila jeho zrýchlený dych na svojej tvári. On musel tiež.

Ruku s telefónom si držala na hrudi, druhú držala spustenú vedľa tela ale zaťatú v päsť. Srdce jej bilo ako keby jazdilo formulu F1 a ruky sa jej potili. Kolená sa jej triasli. Čo by mala čakať?

No čo asi, ozvala sa sarkasticky Astaroth.

Pobozká ťa, zasmiala sa Nuriel.

Sofia prehĺtla. Tie dve by mala niekedy so svojej hlavy vyhodiť. Nech jej nehovoria, čo sa stane ak sa to stane.

,,Cas, mali by sme sa odtiaľto dostať," zašepkala Sofia.

Myslela si, že Castiel bude mať aspoň nejakú reakciu. Ale on nič. Len ju pozoroval modrými očami. Sofia chcela odvrátiť zrak ale nedokázala to. Topila sa v tej modrej záplave.

,,Cas-"

Castiel sa k nej nahol viac a v jednom okamihu spojil ich pery v jedny. Sofia, i keď sa najskôr od neho chcela odtiahnuť, mu začala bozky oplácať. Zatvorila oči, spustenú ruku mu omotala okolo krku.

Castiel jej rukami siahol na chrbát a pritiskol si ju k sebe ako by sa bál, že by mu mohla niekam zmiznúť.
Ich bozky boli čoraz vášnivejšie, keď sa výťah pohol a s pípnutím im pripomenul, že pristál na prízemí.
Sofia a Castiel sa od seba odtrhli až vtedy, keď sa dvere otvorili a začuli zmučený hlas ako hovoril:
,,Ja som to zmeškal!"...

Prebrala sa z ďalšieho sna. Tentoraz však nemala strach alebo sa netriasla od zimy ako po iné sny. Nie. Teraz by však prisahala, že to čo sa jej snívalo, sa pred malou chvíľou naozaj stalo. Odprisahala by, že ten bozk prežila znova. Tú neistotu, ktorú zprvu cítila, to ako rozpaky zmizli vo vetre a aj to, že vtedy si uvedomila, že ho skutočne miluje. Nebolo to len nejaké pobláznenie. Nebola to nijaká pomsta voči Samovi. Bola to čistá láska, ktorá vyplávala na povrch.