Angel of Apocalypse 2

#13

Sofia sa prudko prebrala zo spánku a ešte prudšie sa posadila. Nepáčilo sa jej to, čo teraz videla. Vízia síce nebola krvavá ale už len to, že Eles a Pine boli chytení a Ishim bol s nimi, značilo čistú katastrofu.

Prudko dýchala, snažila sa upokojiť. Ale nedalo sa to. Bola matka a dve jej deti sa stratili. Určite nikto nevie kde sa nachádzajú. Rukou si prešla po vlasoch a z čela si utrela pot. Obzerala sa kde je. Známe steny, mäkká posteľ a malý človiečik spiaci vedľa nej. Bola doma. Trochu jej odľahlo, no hrča v hrdle sa hneď vrátila.

Sofia sa sklonila k spiacej Ave, ktorej žili žiarili na zlato. Sofiu to prekvapilo. Pamätala si, že keď ju jej syn liečil, jej žili svietili na bielo. Nie jemu. Rýchlo sa teda pozrela na svoje ruky. Žiadne zlaté alebo biele žili sa jej naprieč rukami netiahli. Videla len ihlu a z nej tiahnucu sa infúziu s démonskou krvou. Muselo sa niečo vážne stať, keď dostáva krv takto. Bohužiaľ, ona si na to nepamätala.

,,Čo sa to deje?" nechápala Sofia a opatrne vzala dcérku do náručia.

Ničomu nerozumela. A v jej izbe nebol nikto kto by jej to vysvetlil.
Ava sa trochu pomrvila ale naďalej spokojne spala. Sofia si obzrela jej zlaté žili, ktoré sa tiahli po malých rúčkach. Nechápala čo Ava robí. Nerozumela ničomu. A to bol pre ňu znak, že o tenebrisoch toho ešte veľa nevie. A netušila odkiaľ by zobrala potrebné informácie.

,,Čo sa s tebou robí, dcérka?" spýtala sa potichu a do očí sa jej nahrnuli slzy.

Jej dcérka mala isté schopnosti, o ktorých nič nevedela ani ona. Teraz si bola istá, že jej schopnosti nepodchytí ako to urobil Castiel. Nakoniec bude musieť svoju dcérku učiť ovládať to. Bude ju musieť pripraviť na tento život.

,,Neboj sa. Ja ťa ochránim!" zašepkala dcérke keď si spomenula na Nicka.

Ava, Pine a Eles boli jej jediné deti a to sa rozhodla, že o ne už nepríde. Nijakým spôsobom. O to sa postará.

Vtisla dcére jemný bozk na čelo. Ako to urobila, zlaté žili začali postupne miznúť. Sofia sa na to s úžasom pozerala. Tie žili nemuseli byť určené pre ňu. Jej dcérka sa možno takto vyrovnávala so strachom. Lenže ona sa sebe necítila žiadne zmeny. Žiadne vedľajšie účinky. Žiadne čierne žili. O Ave je ešte toho veľa, čo nevedela a čo sa musela naučiť. Zatiaľ však vedela len jedno. Keď jej dcéra cítila, že matka je v poriadku, zlaté žili zmizli ako keby sa stratil nejaký obranný mechanizmus. Možno na seba boli nejako naviazané. A len ona o tom ešte nevedela.

Potom opatrne dcérku uložila naspäť do postele. Potichu sa postavila, vytiahla si ihlu, z ktorej už nič netieklo a prevesila ju na stojan. Opatrne vyšla z izby a úplne potichu prešla do svojej pracovne. Tam mala úplne všetko, čo potrebovala. Obliekla sa, vlasy si prečesala a nechala voľne splynúť na pleciach. Za tú dobu, čo bola mŕtva aj živá, jej dosť podrástli. Už ich mala až do polovice chrbta.
V dennom svetle okna videla svoj slabý odraz. Z toľkého množstva spánku, ktoré ju nakoniec postretlo, vzišlo aj niečo dobré. Nevyzerala ako smrť. Oči už nemala prepadnuté a nemala žiadne kruhy pod očami. Po prvýkrát vyzerala ako kedysi. Normálny človek s neodmysliteľnými schopnosťami plný života. Príšera, druhá najmocnejšia bytosť hneď po Bohu, chrániaca iné príšery. Poetické ale v jej prípade skutočné. Ochrana bola náplňou jej života.

,,Poďme nájsť moje deti," povedala svojmu odrazu.

Takmer ani neverila, že je to ona. Taká živá si neprišla už rok. Niežeby pri Ave nežiarila šťastím. Žiarila. Len v jej srdci stále zohrával hlavnú úlohu strach a ten jej nedovolil naplno sa radovať.

V slabom odraze sa obzrela. Už zo zvyku. Zhodnotila svoj stav. Keďže ide zachraňovať svoje deti, lovcom sa neukáže ako tenebris. Ani ako lovec. Za dlhú dobu sa im ukáže ako smrť. Netradičná záchrana, ale účinná. Jej zbraň v jednom okamžiku zabije každého koho bude len chcieť. Nebude sa musieť báť o zlý zásah. Proste sa len dotkne a daná osoba zomrie.