Mafia {Dokončená}

20.Hra na klavíri

Kiara:

Spomienky:

Sú to moje 8 narodeniny a hrozne sa teším lebo má prísť Kejra aj s jej bratom prišli,hrozne sa teším lebo Kejra rada fotky a je v tom majsterka aspoň budem mať pekné fotky.

"Mami?"

"Ano srdiečko?" Otočila sa ku mne žena ktorú som nepoznala až potom keď sa znova ozval jej krásni hlas

"Deje sa niečo zlatko?"

"Ehm nie len som sa sa chcela opýtať kedy príde ocko?"

"Za chvíľku išiel ti pre tortu a pre prekvapenie hneď sa vráti neboj."

V tom všetko zhaslo a ako na lusknutie prstu sa všetko rozsvietilo. Ale teraz to neboli moje 8 narodeniny ale normálni deň v kalendári. Práve som prichádzala k domu keď som sa držala za ruku s nejakým chalanom. Mala som pocit ako by som podvádzala Alexa ale teraz si nie som istá či teraz podvádzam toho neznámim s Alexom alebo Alexa s tím neoznámim chalanom. Fakt neviem. Nech to je ako koľ vek v obidvoch prípadoch sa cítim zle.
On ma pobozkal. To mi naozaj prišlo zle.

Vtom bol ďalší záblesk alebo teda "skok"

Stála som na chodbe a počúvala toni klavíra boli tak jemné plné emócií bolo to ukludnujúce. Vykročila som chodbou v pred. Kráčala som k tím dverám skade sa ozývali tie krásne toni.

Po otvorila som dvere a tie toni zneli ešte hlasnejšie. Čo rias viac ma ukludňovali a ubezpečovali že som v bezpečí.
Tak som ich otvorila aby celé moje telo bolo v bezpečí pri tích tónoch. Keď som ich otvorila tak pri klavíri stála moja mama ( nie tá matka z realisti ale zo spomienok) a učila hrať nejakého chalana. Keď si ma všimla tak ho drgla a on prestal hrať pocit bezpečia ma rýchlo opustil a nahradili ho strach a nenávisť. Netuším prečo práve nenávisť sak ho nepoznám.
Ten chalan sa otočil a postavil. Chvíľu tam len tak stál a hľadel na mňa.
Z ničoho nič už som nebola účinkujúca ale divák.
Obieľ ma. Držali sme sa v objatí. Až na koniec prehovoril.

"Tak som sa o teba bál si v poriadku?"

"A...Ano som prečo by som nemala?"

"No zlatko ------- (Namiesto jeho mena sa ozval piskot) do teba kopol tak silno pri tréningu že si mala skoro vyrazení dych."

"Aha no je mi dobre a kde je Dejzi?"Mama a ten neznámy sa pozreli na seba a rozmyšlali aspoň to tak vyzeralo.

"Ty si nepamätáš?"

"Čo?"

"Dejzi zomrela zastrelili ju"

"Čo...to kedy? " Objavili sa mi slzi v očiach (aj keď som len divák ale slzi v očiach sa mi objavili)

"Pred 2 mesiacmi."

Ne chápala som tomu ako to že si to moje minulé ja nepamätalo ako nie že si to moje terajšie ja pamätá ale aj tak nemalo by moje minulé ja o tom vedieť viac?

"Skok":

Bola som znova v tej istej miestnosti ale teraz bolo niečo inak pred mojimi očami sa začala odohrávať scénka ako hrám na klavíri ja nie ten chalan. Ale ja a ja na klavíri neviem. Teda aspoň o tom neviem.

Bola som tak uvoľnená až zrazu niekto zatlieskal a nie normálne (gratulugem si skvelé) ale to ironické( gratulujem nula nevieš to)

Otočila som sa a tam stál neznámi muž mohol mať tak 65 viac nie.

(Ja v tej spomienke):

"Dedo ja viem že ty si v mojom veku hrával Betovana a podobne ale ja ho neviem zahrať." Pousmial sa a prisadil si ku mne

"Tu nieje o naučené noty ktoré máš v hlave ale o cit. Hudba je liek pomáha ľuďom (zabudnúť,spomenúť si, ulavíť od problémov ale aj nás zrelaxuje) to všetko sú účinky hudby ale hudba je tvoja emócia ty jej udávaš náladu či bude smutná či veselá."

"Čo to má čo s Betovenom?"

"Len som ty chcel vysvetliť hudbu. Mám nápad ja budem hrať a ti tam doplníš noty podla svojich pocitov."

"Dobre."

(Po skladbe)

Ozval sa potlesk keď som sa otočila tak ta stál ten chalan.

"Noví a lepší Betoven už bolo na čase naozaj."

"Ale to len vďaka tomu že je Kiara tak dobrá vo vyjadrovaní svojich pocitom v hudbe no dobre tak ja idem dole za tvojim otcom. Bavte sa."

Po tom čo ten starí pán odišiel tak sa ten chalan ko mne (v tej spomienke) naklonil a chcel mi dať pusu ale v tom ako na lusknutie prstov bola všade len a len tma.

Moonlight 🔥🖤