Druhá hodina poobede už pomaly odbíjala. Tae fajčil pri aute svoju poslednú cigaretu z krabičky. Nemusím hovoriť, že nad tým lamentoval a do výplaty ďaleko. Nie zas až tak, ale keďže sú to ešte dva týždne, pre Taeho a jeho pľúca to bude viac, než dosť.
Prestupoval som z nohy na nohu, celkom nedočkavo. Namjoon práve zbieral do veľkého vreca odpadky z malých košov. Nedobre sa mi na neho dívalo. Ja viem, že je to jeho robota a je samozrejmé, že ako zamestnanec má na starosti poriadok v areáli. Spomenul som si ale na minulú zimu. Akože teraz je to ešte fajn, lebo je relatívne teplo. Namjoon mal oblečené firemné tričko, no keď prídu mrazy tak musí tiež tankovať a umývať autá, logicky. Je jedno, že je zababušený v hrubej bunde, čapici a teplých topánkach, ruky má do modra prechladnuté. No on vždy oponuje s tým, že dobre platia.
Nebojte sa, Taeho rodičia nejeden krát navrhovali, aby šiel k nim, no jemu je benzínka finančne a dochádzaním výhodnejšia, ako pracovať u Taehyungovcov. Nehovoriac o tom, že tí potrebujú brigádnikov len sezónne. Tak rád by som mu pomohol. A myslím, že aj Tae. Ten sa tiež nepekným spôsobom pozeral smerom na šedú budovu. Zahasil cigaretu o kovovú striešku smetného koša a hodil ju dovnútra.
Na to skontroloval čas a vytiahol si zrkadlovku, ktorú si vzal keď sme stavili u nich. Tae sa chcel prezliecť, hodiť si školský batoh do rohu izby a nevidieť ho až do pondelka. Nechtiac som si pripomenul úlohu z fyziky. Blah. Tae dlhými prstami čosi šteloval na fotoaparáte drahšom, než môj telefón a ja som len dúfal, že ak dnes spraví fotky, tak to nezavesí na net. Jiminie to uvidí. Ako každý všetko na internete.
Digitálny čas ukazoval tak päť minút po druhej, kedy Namjoon vyškerený, spokojný už vo svojom oblečení nám šiel naproti. Nevyzeral unaveno, čo som vôbec nechápal. Veď ja som zaspal od únavy v buse a to nebol ani piatok. A tento tu valil od pondelka do soboty.
„Čaute," rozprestrel ruky, lebo Tae mu šiel naproti pripravený na objatie.
Kimovia sa potľapkali medzi lopatkami: „No vitaj borec. Rád ťa vidím."
„Aj ja vás," Namjoon si napravil šiltovku a usmial sa na mňa, „aj som myslel, že vám dnes napíšem."
„Jin nás poslal do riti," naoko zafňukal Taehyung, „vraj kamsi idú s rodičmi."
Namjoon mávol bezstarostne rukou: „Však pohoda. Kam teda ideme?"
„Ja ani neviem," vymenili sme si pohľady a na to sme spýtavo pozreli na Taeho.
Ten zase tak pokukoval po nás. Z jednej strany na druhú, pričom okolo krku mu visel široký remeň s nápisom Nikon.
„No," Namjoon sa ozval, keď bolo dlhšie ticho, „je mi jedno kam, ale poďme lebo si chcem už konečne sadnúť."
Na to sme okamžite reagovali a posadali si do mercedesu. Vzhľadom na to, že na stredajšie KoShi barové sedenia v poslednej dobe kašleme, zaparkovali sme tam.
Hneď ako sme vstúpili, čašníčky si nás všimli a spustili jedna cez druhú. Vypytovali sa, či prišiel Namjoon dnes rapovať. Že tu dlho nebol, kde je zvyšok bandy a tak ďalej. Ich mierne piskľavejšie hlasy ma vyhnali nájsť nám miesto. Na výber bolo veľa miest a než som stihol nejaké vybrať, chalani už šli za mnou. Bol som vďačný, že sa tam s nimi dlho nevykecávali. Namjoon si zložil šiltovku, Tae zase foťák a ja som sa pohodlne usadil oproti nim. Keďže bola sobota poobede, bol tam kľud, až na tých pár sekúnd čo prišla jedna z čašníčok nám objednať.
Tae mrnčal, že kvôli autu nemôže pivo. Aspoň môže byť rád, že to auto vôbec má. Asi musel hodne robiť na farme, keď mu oco dáva kľúče.
Čoskoro sme mali na stole klasický krevetový tanier s dvoma soju a jednou, vraj trápnou, limonádou. Konverzácia sa spustila spontánne, ako vždy medzi nami. Mne však trocha po hlave behala Nari. Stále mi neodpisovala a ja som z toho bol nesvoj. Vravel som si, že nebudem jej nechávať spam na messengery, i keď nedalo mi to a napísal som jej štvrtú správu. Takú tú typickú. Si tu?
Odložil som telefón, lebo som si vravel že budem len do neho civieť a nedám si pokoj. Dvíhajúc zrak na nich, som zistil že Tae a Namjoon mlčia a pozerajú na mňa.
„Už si dopísmenkoval s Nari?" uškrnul sa Taehyung a vložil si slamku do úst.
Prevrátil som očami a Namjoon s jamkami v lícach sa uchechtnul na Kima. Na to obrátil oči zase na mňa: „Ideš s ňou zajtra na ten výstup?"
„Neviem," odvrkol som, „je teraz preč a neviem, či sa bude môcť vrátiť do nedele."
„No tak pôjdeš s ňou budúci týždeň," zagestikuloval rukou, čo mal na gauči za Taeho krkom.
Musel som sa ohradiť: „A čo keď bude pršať?"
„A čo keď bude pršať?" Namjoon mierne pobavene pretočil jeho tmavé zrenice, „tak pôjdete niekam inam."
Nepáčilo sa mi, ako mi neprestáva proti argumentovať.
„Ide ti o Nari alebo o ten výstup?"
Jeho posledná otázka ma uzemnila, že som radšej stíchol. Nechcel som čakať. Chcel som ísť teraz, tento víkend. Už nám nejeden krát do toho niečo vošlo. A teraz to musí vyjsť. Mal som na sebe pohľady od dvojice kamarátov naproti mne. Ticho sa dalo krájať a nemohol som nevšimnúť si, akýsi Namjoonov pochybovačný pohľad. Neviem prečo, ale bol tam.
„Joon?"
„Hm?"
„Môžem sa ťa niečo spýtať?"
Tae vcucal jeho pozornosť. Chvalabohu. Naraz ma situácia u stola zaujala, lebo Kim Taehyung zostal nejaký skleslý. Líca mu povädli ako listnaté stromy teraz vonku. Dlane medzi sebou požmolil a očkom pozrel na tretieho z nás. A ten sa zase nahol, aby Taemu videl lepšie do tváre. Stratil som sa v tom hnedom kresle ako pozorovateľ situácie, čo mi práve teraz vyhovovalo.
„Máš občas aj ty nejaké také stavy, že premýšľaš čo bude s tebou v budúcnosti?"
„Hm," Namjoon sa láskavo usmial, ako to len on vie, „chcel by som mať ženu a dve deti. A nebývať s nimi v unimobunke."
Tae na moment dvihol kútiky: „Tak som to nemyslel. Myslel som to tak, že po škole."
Namjoon sa nepatrne zamračil a nadviazal myšlienku: „Buď pôjdeš na výšku, alebo začneš pracovať u vašich v biznise."
„A čo ty?"
Bolo zreteľné, že Namjoon je z jeho otázok čoraz viac prekvapený: „Ja sa zamestnám na benzínke a budem medzi tým hľadať niečo finančne výhodnejšie."
Taehyung len mĺkvo sedel a neprehováral. Ofina pri Taeho sklonenej hlave celkom zamedzovala výhľad na emócie v jeho tvári, no celkovo takéhoto ho nepoznám. Nepoznáme. Lebo aj Namjoon bol mierne vykoľajený z jeho chovania. Nechápal som, čo sa zrazu s ním deje. Postrehol som poslednou dobou, že s ním niečo nie je v poriadku. Dokonca včera bol tiež pochmúrny miestami.
„Desí ma to..." zaskučal akosi slabo, že som si nebol istý, či som ho počul.
„Čo ťa desí?" Namjoon sa ešte viac prehol v chrbte a chcel uzrieť jeho črty.
„Tak celkovo. Práca. Život. Realita."
Na to sa Namjoon oprel do vankúšov za ním a chytil Taeho zozadu za šiju: „Tae nesmieš sa nad takými vecami trápiť. Teraz by mala byť tvoja priorita škola. Potom uvidíš kam. Či výška alebo robota."
Henten utrápene dvihol konečne makovicu a nevládne ju zase hodil na opierku gauču: „Keď ja sám neviem, čo chcem."
„Kedy ti toto začalo behať po rozume?" vložil som sa do rozhovoru, lebo som sa v Taem trocha strácal.
Čo to vedie za jemu nepodobné reči? Hneď, ako som vyslovil otázku, tak som si uvedomil, že sa zo mňa stal rušivý element. Neušiel mi Namjoonov určitý divný kukuč na mňa. Prečo sa tak pozerá?
„Ja neviem, tak...teraz. Tento týždeň," zabľabotal Tae potichu.
Nadvihol som jedno obočie. Zrazu?
„Tae," prehovoril znova Namjoon, „s tým sa proste musíš zmieriť, že keď potrebuješ peniaze, musíš proste obetovať tých osem hodín života."
„Ja viem," pípol.
„Chceš jesť, fajčiť, niekde bývať. Auto mať," chalan v šiltovke menoval na prstoch, „a chceš na ňom aj behať, samozrejme."
Čím viac toho menoval, tým viac mám pocit, že sa Tae snažil schovať celý do toho gauču. Hlavu mal pritiahnutú ku kľúčnym kostiam, že mu takmer krk nebolo vidieť. Toto bolo to, čo Taeho trápilo? Prečo mi to proste nepovedal? Nikdy by som do neho netipoval, že bude mať existenčné otázky. Nemohol som s čistým svedomím povedať, že som v pohode s tým, že čakal až na Namjoona. Ten stisol Taemu koleno a on sa jemne pousmial na neho. Vyzeral, že mu je o čosi lepšie. Mne sa v tom ozval messenger.
„Nerieš to teraz. Alebo vôbec. Proste choď a ži..."
„Ahááá, Narinka už odpísala..."
Uprel som zrak z mobilu po onom hlase. Kim Taehyung mal ten svoj obdĺžnikový úsmev a už náramne dobrú náladu a Kim Namjoon mi ukazoval svoje hlboké jamky. Rezignovane som spustil ramená. No a čo.
„Príde teda Nari?" dostal som otázku od toho rozumnejšieho.
Súhlasne som mykol hlavou. Bol som nadšený a okamžite som písal mame SMS o auto. Samozrejme, že som musel zase vysvetliť, čo chcem. Netrvalo dlho než súhlasne odpovedala a ja som už pod Namjoonovým naliehaním, odložil telefón. A neprestával sa usmievať.
„Mimochodom," Tae vzal krevetu prevesenú na kraji misy a namočil ju do omáčky, „Joon, ty si videl ten Kookieho a Jiminov instagram?"
„Popravde," pošúchal si temeno, „nesledujem to moc. Teraz v posledných dňoch je na benzínke akosi rušno."
„Hm. Tak tu, kukaj," Taehyung mu strčil iPhone do rúk a Namjoon chvíľku scrolloval.
Potom podal mobil späť majiteľovi a s vypučenou perou sa vystrel: „Zaujímavé."
„To som presne povedal aj ja, keď som to videl."
„Však Kookie ani von na dvor nechce vyjsť," konštatoval som.
„To veru nie. A čo mi tým chcete naznačiť?" podozrievavo si nás oboch obzrel.
„Že súúú," Taehyung ťahavo začal, no potom zmĺkol a váhal.
Napokon dopovedal so smiechom a už menším dôrazom: „Bazeranti."
„Bože," vzdychol si Namjoon a tiež mu neušiel smiech.
Šlo o Taeho prejav ako o obsah, lebo musím priznať, že bolo to bohužiaľ vtipné. Ale aj tak som ho napomenul: „Taehyung."
„Čo je?" ohradil sa a zase mával s tým svojím nabúchaným telefónom, „veď teba sa to netýka."
„Aj tak."
„Hej, Tae," prikývol Namjoon so zatvorenými očami, „je to citlivejšia téma. Nehovor tak."
„Okeey, mami," zrenice pretočil ako palacinky a kukol zase do iPhonu.
„Ty by si mal skôr myslieť na ospravedlnenie sa Jiminovi."
Oj.
Namjoon to povedal natvrdo, ako by som to ja Taemu asi nepovedal. No mal pravdu. Ten koho sa to týkalo, zomkol pery a stisol sánku. Nepredpokladal som, že Namjoon bude pokračovať: „Ja viem, že medzi vami sa veci urovnali, čo sa ale týka Jimina, tak sa to len zhoršilo."
„Ale ja za to nemôžem, že sa urazil na to, že sa so mnou bavíte."
„To má byť výhovorka, aby si mu nemusel povedať prepáč?" do jeho hlasu sa vliala dominancia.
„Skúsil som to, jasné?" vybehol po ňom.
„Skúsil?" Namjoon so sebou ani nehol, napriek Taeho zlosti v očiach.
„Hej! Poslal ma do piči. Doslovne," uzavrel zrejme predtým nedopovedanú myšlienku.
Zostal som zaskočený Taem a pritom vôbec nediviac sa Jiminiemu. Ja by som na jeho mieste asi spravil to isté, na čo Namjoon aj nápodobne reagoval. Tak potom ale...má táto vec nejaké riešenie? Alebo proste si môžem Jimina vyškrtnúť z listu priateľov? A tým pádom asi aj Jungkooka.
„Skúšal som písať aj Kookiemu," Tae pokračoval, „ale ten ma vyfakoval, rovnako ako Jimin."
„Hm," podvedome som vydal nejaký divný smutný pazvuk.
„A ty si myslíš, že niečo takéto spraví prepáč?" jeho slová boli ostré, no Namjoonov postoj úplne kľudný, „dobre vieš, že hentí mu isto robia peklo v škole. Poznáš ich najlepšie, tak niečo aspoň skús."
Nestranný Namjoon sa o niečo pokúšal a prišlo mi nezvyčajné i na neho. No myslím si, že sa už tiež nemôže pozerať na to, ako sa rozpadá partia. Je pravda, že Jungkook bol taký...nechcem povedať, najmenej dôležitý...skôr by som ho nazval externým členom. Väčšinou naše akcie odmietal. Od samého počiatku som bol ja a Tae. Na základke prišiel Namjoon a po ňom po dlhých rokoch Jin, ktorého sme poznali ako o ročník staršieho na škole. Dostal sa k nám cez Taeho a ich posilku. A keďže Jin a Jungkook boli susedia, tak sme ho prijali medzi seba.
Je pravda, že nie je tomu zase extra dlho. Jungkook mal nedávno šestnásť, takže je od nás skoro tri roky. No dva. Dva a pol. Ako od koho z nás. Jungkook bol v pohode, spočiatku tichý a až plachý. Keď sa trocha otĺkal medzi nami, ukázal že je aj on číslo a s Taem si z nás najlepšie rozumeli. Bol vtipný, nekonfliktný a za každú hovadinu. Myslím, že o to vyše to aj Taeho štve.
„To nejde hneď, Joon."
„Ja viem, Tae. Ja nehovorím, že bež teraz za nimi a nahádž im na hubu. To preboha nie. Ale skús si Jimina aspoň v triede zastať. Nejako mu pomáhať."
„Uhm."
Namjoon sa zahnal dlaňou smerom na mňa: „Veď sa pozri na neho ako sa tvári, keď sa o tom bavíme."
Prešla mnou vlna hnevu, po ktorej som si uvedomil, že mám výraz zmučeného šteniatka. Cítil som ako, mi povolili svaly na tvári. Taeho oči plné výčitiek schoval pod ofinou a zmorene si upil z mätovo citrónovej limonády.
„Prepáč..."
„Tae zas, však sa tým netráp až takto," Namjoon povzdychol a skladajúc okuliare si pošúchal obličaj, „len nebuď zase úplne ľahostajný. A Jimin sa má s kým baviť, takže Hoseok, ty tiež začni v kľude spať."
Namjoon pozrel na mňa presvedčivo a tiež kúsok vyčítavo. Občas som mal pocit, že je ako náš otec alebo nejaký guru. Vždy bol ten najnormálnejší, s vyspelým názorom a po každé správne rozhodnutý.
Poslednou, Namjoonom vypovedanou vetou, sa téma Jimin a Jungkook úplne uzavrela a Namjoon sa pochválil, že sa pohráva s myšlienkou, že si odfarbí vlasy. Odkedy vraj videl Yoongiho s tými blonďavými pačesmi, tak začal uvažovať, že ani na ňom by to nemuselo byť také zlé. Tiež som sa priznal, že ma to napadlo vďaka Yoongimu.
Bola by to šialená a veľká zmena. Aj Jiminie má tie ryšavé, ba až oranžové vlasy pekné. Heh. Mám taký pocit, že za chvíľu budeme všetci farební. Síce neviem, čo na to naši. Namjoonova mama by isto s tým nemala problém, lež keď som si ja predstavil otcovu reakciu. Asi by to nebolo prípustné. Ešte k tomu, keď Dawon nikdy nič nemala na gebuly. A ešte jej reakcie k tomu. Isto by nezabudla dodať, nech sa začnem aj maľovať ako správna teplina.
Potriasol som hlavou, aby som vyhnal negatívne predstavy a započúval sa do Taeho hlasu, ktorý poznamenal, že sme dlho neboli v KoShi bare na stredajšie karaoke. A klubové piatkové párty so spoločenskými hrami sme tiež dosť vynechávali. Nevravelo sa, že prečo sme karaoke večery neorganizovali, lebo sme sa k onej téme už nechceli vracať. Namjoon však povedal, že budúci týždeň by sa mohlo niečo vymyslieť, lebo dlho nerapoval. A navyše zaslúži si deň voľna...