Malá mi sedela na kolenách a plakala. Ako sme zistili, volala sa Lily. Mama jej zomrela pred dvomi rokmi. Nemala nikoho, len otca, a ešte starú mamu.
Sedeli sme v čakárni a netrpezlivo čakali, čo sa bude diať ďalej. Zrazu vyšiel doktor a na tvári mal neprítomný výraz. Pozrel sa na mňa a na malú.
Alex podišiel k nemu. Niečo si povedali tichým hlasom, aby to malá nepočula. Cítila som ako jej búcha srdce. Bála sa.
Len som pozrela na Alexa, ktorý mi venoval letmý pohľad. Po chvíli sa rozlúčil s doktorom a prišiel ku nám. Posadil sa. Verte mi, že som si v tú chvíľu najviac priala, aby malá nestratila svojho otecka.
"Lily, vieš kto to bol?" Spýtal sa jej Alex.
"Ujo doktor, on pomôže môjmu ocinovi."
"On už mu pomohol, ak chceš môžeš ho ísť pozrieť."
Len čo to Alex dopovedal, padol mi kameň zo srdca. Prežil, síce zázrakom, ale predsa.
Alex chytil malú za ruku a odviedol ju k nemu. Kráčala som opodiaľ za nimi. Otvoril dvere, a len čo ho zbadala, pustila Alexa a rozbehla sa k nemu.
Opreli sme sa s Alexom o zárubňu a pozorovali ich. Vyskočila za ním na posteľ a objala ho. Rozplakal sa. Aj ja som mala slzy na pokraji, no držala som sa, ako sa len dalo.
Bolo vidno, že ho fyzicky bolí ako ho objímala, ale pri takých zraneniach sa ani nebolo čomu čudovať. No držal sa, veľmi a statočne. Potom sa pozrel na nás. Usmial sa.
"Neviem, ako sa vám mám poďakovať. Nebyť vás, už by som ju v živote neobjal."
To bol pre mňa bod zlomu, kedy som už neudržala slzy. Alex si to všimol a objal ma okolo ramien.
"Prepáčte, ja som len... Lily, si zaslúži vás po jej boku, vás len tak niečo ľahko nerozdelí."
"Ja viem, ja to moja malá princezná, len neviem, kam teraz pôjde, keďže si tu ja ešte pár dní poležím určite."
Sklesol mu úsmev.
"A starká? Prečo nemôžem ísť ku nej?" Opýtala sa Lily.
"No zlatko, lebo by to už bolo pre ňu náročné, aby sa o teba starala. Vieš, že musí s ňou byť teta opatrovateľka. Vymyslíme niečo iné." Brnkol jej po nose.
"Keby si ju vezmeme zatiaľ my?" Ozval sa Alex. Neveriacky som na neho pozrela.
"Nie, to od vás nemôžem chcieť. Pomohli ste mi už dosť. Nechcem vás viac zaťažovať."
"To nebude žiadna záťaž pre nás. Budeme radi, keď bude s nami. Teda pokiaľ vám nevadí, že by sme ju vzali do Chicaga."
"Do Chicaga?" Vypleštil na nás oči.
"No, my tam bývame. Ale ak je to problém tak si prenajmeme hotel na pár dní, to nie je žiaden problém."
"Počkať, počkať. Panebože! Ja som celú dobu rozmýšľal, že skade vás poznám, a teraz mi to cvaklo. Vy ste ten slávny pár zo Chicaga, čo bol označený za mafiánov, kvôli filmu, však áno?"
Vravel to s úplným nadšením. Museli sme sa zasmiať, lebo to bola komická situácia.
"Áno, to sme my." Pritakla som mu.
"To vám nemôžem dať na starosť Lily. Však vám určite naruší všetky plány."
"Nemáme žiadne plány, a aj keby tak sa to dá posunúť."
Obhájil Alex.
"Lily, chcela by si na pár dní ísť ku nám domov? Kým nebude tatinkovi lepšie, lebo ešte mu musí pán doktor pomôcť. My by sme sa zatiaľ spolu hrávali, išli by sme niekam na zmrzlinu, a tak, čo ty na to?"
"Ja neviem, či ma tatino pustí." Skleslo na neho pozrela.
"Vážne vám to nebude prekážať. Deti vedia byť náročné." Len sme pokrútili hlavami.
"Tak v tom prípade, máte môj súhlas."
Všetci sme sa potešili. Lily sa rozlúčila s otcom, teda aby som bola presná, tak s Jackom. Dal nám kľúče od domu v sade, kde mala všetky potrebné veci, vymenili sme si kontakty a išli sme.
Užívala si cestu autom, až kým nezbadala kam ideme. Zostala bledá a strach mala v očiach.
"Zlatko nemusíš sa báť, žiaden medveď tu nie je a máš tu nás."
Nezdalo sa že by ju to moc upokojilo, ale snaha bola.
"Vidíš z okna tých ľudí?" Povedal, keď sme zaparkovali.
"To sú jej rodičia, brat a jeho frajerka (povedal posmešne, načo sa rozosmiala), a ešte jej kamoš. Všetci sú tu preto aby ťa ochránili. Nemáš sa čoho báť."
Usmial sa na ňu a ona mu úsmev opätovala. Pomohol jej vystúpiť z auta a ruka v ruke išli ku nim. Hanbila sa ich, chvíľu otáľala, no potom sa rozrečnila.
So všetkými si rýchlo padla do oka. Hlavne s chalanmi. My baby sme boli hneď odsunuté mimo jej bod záujmu.
"Jess, čo idete teraz robiť?" Spýtala sa ma mama.
"Ideme naspäť do Chicaga, máme tam zopár povinnosti a pre ňu to bude taký výlet."
"Dobre, len na ňu musíte dávať pozor. Vieme aké sú veci teraz vážne."
"Áno mami, som si toho vedomá. Preto som bola prekvapená, keď to Alex navrhol."
"To navrhol Alex? Ja že to bol tvoj nápad."
"Tentokrát nie."
"Žeby sa v ňom ozýva otcovský pud?" Podpichla ma mama.
"Ach, mami." Len som si s úsmevom povzdychla.
Vošla som dnu za nimi. Domček bol veľmi útulný. Zastavila som sa pri stene s fotografiami. Na väčšine fotografií boli všetci traja spolu.
Jej mama bola veľmi krásna žena. Zo všetkých fotiek vyžarovala radosť a láska. Boli šťastní.
"Hotovo! Môžeme ísť." Ozvalo sa spoza mňa.
"Už máš všetko pobalené?"
"Áno."
"Tak utekaj do auta." S úsmevom odcupkala.
"Vidíš ich? To šťastie. Je to krása." Vrátila som sa pohľadom späť ku fotkám.
"Musela to byť obrovská strata."
"Určite bola. Chápem prečo sa izoloval sem."
"No poď, aby sme boli doma skôr než bude večer."
Vzal ma Alex za ruku a vyšikoval z domu. Všetko sme zamkli a rozlúčili sa so všetkými.
"Daj mi vedieť, ako to bude prebiehať s výstavbou domu." Pripomenula som mame.
"Dávajte na seba pozor a hlavne na malú."
"Jasné tati, majte sa. Keby niečo volajte." Zabuchla som dvere a vyrazili sme preč.
Mali sme pred sebou dlhú cestu.
♦️♣️♥️♠️