Čas plynul a s ním aj dni. Boli sme na cestách skoro štyri mesiace. Stihli sme precestovať mnoho miest. Samozrejme by som vám mohla o nich povedať viac, no príde mi to zbytočné.
Našou momentálnou destináciou bola Afrika, konkrétne Zanzibar. Niečo neuveriteľne krásne a zároveň smutné.
Precestovali sme dedinky, kde ľudia nemali čo dať svojim deťom k obedu. Veľmi ma pohľad na vychudnuté deti bolel.
Avšak podarilo sa nám nazbierať príjemné zážitky. Keď nás domorodci učili ďakovné tance, ich národné piesne alebo keď sme boli na zbere bavlny. Veľa sme sa naučili. Otvorilo nám to oči.
Čakala nás posledná noc. Bývali sme v domčeku. Teda štyri steny pokope so slamenou strechou a namiesto dverí boli závesy. Prvú noc som sa strašne bála, no zvykla som si a dokonca mi to bolo aj príjemné.
Uprostred noci som sa prebudila. Alex mal cezo mňa prehodenú nohu. Drgla som do neho nech ju dá preč lebo mi zavadzala.
"Zlato, daj si dolu tú nohu." Prihovorila som sa mu.
"Veď ty máš nohu na mne." Odpovedal mi.
"Nemám." Nedalo mi to a siahla som po telefóne.
Zasvietila som baterku a posvietila si na nohy. Skoro som vyskočila z kože. Na nohách nám ležal obrovský had.
"A-Alex, had." Pozrel naňho.
"Daj ho preč."
"A ako?"
"Neviem niečo vymysli." Začala som podliehať panike.
Had pokojne ležal a len nás pozoroval. Nevedeli sme čo robiť. Alex sa pokúsil si vytiahnuť nohu von nakoľko ju mal voľnejšiu než ja.
Úspešne sa mu to podarilo. Vybehol vonku pre pomoc. Zatiaľ čo on išiel po pomoc som si spravila foto dokumentáciu, dôkaz. Skúsila som sa mu prihovoriť, no začal syčať takže som si to rozmyslela.
"No konečne, dajte ho preč." Potešila som sa keď som zbadala Alexa s pomocou.
Netrvalo to dlho a had bol úspešne odobratý z mojej nohy. Čo s ním bolo potom už neviem. Možno som ho mala na raňajky alebo ho proste vypustili inde.
Zanzibar sme si teda užili no nastal čas sa posunúť ďalej. A tak sme odcestovali do Sydney.
Vystúpili sme z lietadla, vyzdvihli si batožinu a išli sa ubytovať na hotel. Trochu sme sa zdržali v centre nakoľko dopravná situácia bola strašná. Nekonečné zápchy, ale to sa dalo od tak veľkého mesta očakávať. Úplný rozdiel oproti Afrike.
Na izbe som zaľahla do postele a zaspala behom chvíle. Cestovanie je pre mňa vyčerpávajúce. To neustále sedenie v lietadle, vlaku, alebo aute ma ubíja.
Celú noc som prespala ako bábätko. Zobudila som sa až ráno okolo deviatej. Avšak dobila som všetku energiu.
"Aspoň jeden z nás sa vyspal." Poznamenal Alex pri raňajkách.
"Zle si sa vyspal?"
"No tak spal som možno tri hodiny. Musím si len navyknúť na posteľ a bude to v pohode."
"Ja som rada, že po mne v noci neliezol žiaden had."
"Čo máme dnes na pláne?" Spýtal sa ma Alex. Zamyslene som na neho pozrela.
"Neviem mohli by sme si ísť popozerať mesto, spraviť si taký kľudnejší deň."
"Súhlasím." Pobozkal ma. Dojedli sme raňajky a vydali sa na cestu.
A tak sme spoznali ďalšie mesto, ďalšiu krajinu a mohli sa odobrať ďalej. A takto to plynulo až sme sa dostali späť do Európy. Zavítali sme do Maďarska a potom nás čakalo Slovensko. Za celý život som o tejto krajine nepočula.
Bola to škoda, lebo pôsobila veľmi krásne. Ľudia sa tu na uliciach usmievali a aj keď sa našli tzv. bad kids, tak to pôsobilo dobre. Slovensko malo nádhernú prírodu, takže skoro celé dni sme boli na turistike.
Aj keď nás nohy boleli stálo to za to. Dobilo nás to energiou. Dokonca sme spoznali folklór v pravom zmysle a množstvo legiend, ktoré na nás čakali na každom rohu.
Avšak všetkým dňom je koniec. Nastal čas odchodu, no ani jeden z nás nemal chuť ísť preč.
"Musíme už ísť?" Spýtala som sa nerozhodne Alexa.
"No závisí to od nás v podstate nás nič nenahli."
"Takže to znamená, že zostaneme ešte?" Potešila som sa.
"Ako dieťa keď dostane lízatko." Poznamenal Alex.
Nevadilo mi to lebo mal pravdu. Jemu sa tiež nechcelo odísť. Obom sa nám tu páčilo.
Avšak problém nastal, keď sme si chceli predĺžiť ubytovanie.
"No bohužiaľ, od zajtra už sú nahlásený hostia." Oznámila nám pani na recepcií.
Boli sme sklamaní, no nevzdávali sme sa. Začali sme hľadať na internete ubytovanie na poslednú chvíľu. Našli sme poblíž jeden rodinný dom ktorý mal voľné.
Zavolali sme na číslo a síce aj keď horko ťažko, ale predsa len, sme si vybavili ubytovanie. Nasťahovali sme sa teda do rodinného domu ku rodine. Nemali sme spoločné priestory, len vchodové dvere.
Naši hostitelia už boli postarší párik, no napriek tomu veľmi milý a ochotný. Komunikácia bola síce ťažká, no prišla im na pomoc vnučka, ktorá rozumela anglicky, čiže sme všetko vybavili bez problémov.
Prišiel večer a my sme zaľahli do postele. Alex už driemal zatiaľ čo ja som si prezerala fotky. Na viacerých fotkách som zahliadla tých istých ľudí. Snažila som sa nepodozrievať, takže som Alexovi nič nepovedala.
Nebudem predsa kaziť dovolenku iba kvôli nejakému zlému pocitu.
♦️♠️♣️♥️