Nohy sa mi zabárali do piesku. Slnko mi opaľovalo pokožku. V rukách sa mi hompáľali sandálky a po mojom boku išiel Nathan.
Rozprávali sme sa o nezmyselných veciach, sem tam niečo vážne, alebo na zasmiatie. Bolo mi s ním fajn.
Vychutnávali sme si zmrzlinu a výhľad na okolie. Kuba bola nádherná. Nie len výzorom, ale aj duchom.
"Kto vyberal Kubu?" Spýtal sa ma Nathan.
"No ono to bolo tak, že ja som chcela ísť niekam do tepla. No a Alex navrhol Kubu." Ozrejmila som mu.
"Jaj tak. A keď už ho spomínaš, kde vlastne je?" Zamyslela som sa.
"Neviem, asi na izbe." Prikývol a pozrel na mňa. Tušila som, že sa ma chce ešte niečo opýtať.
"Smiem otázku?" V duchu som sa zasmiala, že som mala pravdu.
"No daj."
"Stalo sa niečo medzi vami?"
"Ako to myslíš?" Čakala som chvíľu na odpoveď.
"No, tak sedím tu s tebou ja a nie on. A aj to ranné "zrútenie", mi prišlo také, ako to nazvať?"
"Chápem, čo myslíš. A máš pravdu, stalo." Povzdychla som si.
"A chceš sa o tom porozprávať?"
"Vážne ťa to zaujíma?" Zasmiala som sa.
"Tvoj problém, je aj mojím problémom." Usmial sa povzbudivo na mňa.
"Proste neviem, čo je medzi mnou a Alexom."
"A je niečo?" Spýtal sa pohotovo.
"No práve, neviem! Proste on je raz v pohode, pekne sa ku mne správa, chce, aby sa to vrátilo do starých koľají, a potom..." Potrebovala som nádych a chvíľku pauzy.
"...potom by ma od seba najradšej odohnal, zabudol na mňa, a..."
Nedokázala som dokončiť vetu, lebo ma premohol smútok. Slzy mi stiekli po tvári. Spustila som tichý plač. Nathan si ma k sebe pritúlil. Chcel ma upokojiť.
Zrazu som bola veľmi zraniteľná, ako vždy keď sa jedná o Alexa. Nedokážem to ovládať nech sa snažím akokoľvek.
"Jessica, pozri, ber to tak, že si bola v kóme tri mesiace, potom tá strata pamäte, to všetko bolo pre neho hrozné."
"Ja viem, ale teraz som tu." Skočila som mu do reči.
"Áno si, a to je pre neho ťažké, lebo sa bojí, že ťa opäť stratí. Možno si ťa nechce k sebe pripustiť, lebo sa bojí, že ak sa niečo stane a stratí ťa, tak to bude ozaj strašné a hlavne veľmi bolestivé."
Privrela som si oči a počúvala jeho slová. Nechcela som si pripustiť, že má pravdu. Moc ma to ranilo.
"Lenže to je ako poď, poď, a zrazu, nie! Stop!"
Rozhodila som rukami. Pohotovo mi ich zachytil a pevno držal. Pozrel mi hlboko do očí. Bol to dlhý pohľad. Doteraz ho mám zakotvený v hlave.
"Jessica, pokoj. Daj mu čas a priestor. To je všetko, čo momentálne potrebuje. Netlač na neho."
"A čo mám robiť? Čakať?" Prehodila som absurdne.
"No to je všetko, čo ti na teraz zostáva."
"Ale, keď..." Nadýchla som sa a prehltla guču v hrdle.
"Ale, keď, čo?"
"Keď ja ho ľúbim." Stiahol si ma do náruče a nič viac už nepovedal. Nepotrebovala som, aby mi niečo vravel. Potrebovala som, len oporu a útechu. A to mi presne dával.
Alexander:
Ležal som na posteli a pozeral si fotky v telefóne. Boli to fotky s Jessicou, alebo len jej fotky. Na každej fotke sa usmievala. Možno nemala úsmev na tvári, no oči prezrádzali, ten skrytý úsmev.
Videl som na tých fotkách všetku tú lásku, ktorú sme si dávali navzájom. Priam z nás žiarila.
"Ty si taký debil, Alexander!" Vletel do izby nahnevaný Nathan. Nechápal som, čo sa deje.
"Upokoj sa, a vysvetli mi láskavo, prečo mi tu nadávaš?" Postavil som sa z postele, jemu oproti.
"Ty sa ešte aj pýtaš?" Rozhodil rukami. Možno som tušil, čo chce riešiť, ale aj tak.
"Celý deň plače. Plače kvôli tebe, lebo jej ubližuješ." Zmiernil tón hlasu. Odvrátil som od neho pohľad. Tie slová ma boleli.
"Alex, ničíš ju. Veľmi. Zrovnaj si to v hlave, čo najskôr, lebo už dlhšie nevydrží. Aj ona je len človek. Aj keď je na povrchu nezraniteľná, tak vo vnútri, je extrémne citlivá a zranená."
Privrel som oči a čakal. Čakal som, čo mi ešte povie. Zaslúžene.
"Buď jej jasne povedz, že s ňou nič mať nechceš, čo pochybujem. Alebo choď za ňou a buď ten najlepší chalan na svete, lebo to si ona zaslúži."
Strelil mi facku, hoci nie doslovne, ale takú citovú facku.
"Obaja veľmi dobre vieme, že ju ľúbiš, a nechceš sa jej vzdať. Nechceš ju stratiť, no pokračuj takto ďalej a to bude presne to, čo sa stane. Ona ťa ľúbi, nenormálne moc. Neubližuj jej, to si nezaslúži."
Úplne mi otvoril oči. Mal pravdu, že som debil. Nechával som si ju utekať pomedzi prsty. Všetko iba kvôli tomu, že som sa toho bál.
Bál som sa lásky. Bál som sa znovu zaľúbiť. Bál som sa jej opätovať city. Zo všetkého najviac som sa bál, že ju opäť stratím, alebo jej ublížim.
Neviem prečo, ale bolo to tak. Celé tie tri mesiace, čo ležala v kóme, som smútil. Nebolo nám zaručené, že sa ešte niekedy prebudí.
Že otvorí svoje očká a pozrie na mňa s láskou v nich. Že už ju nikdy neuvidím smiať sa. Že ju nebudem môcť objať, keď jej bude smutno, alebo sa bude cítiť sama. Že jej nebudem môcť povedať ako ju ľúbim.
Zo všetkého najviac som sa trápil kvôli naším posledným slovám. Ten pohľad, ktorý mala keď po mne hodila obrúčku. Bola zranená, moc.
Chcel som sa jej ospravedlniť, no bolo neskoro. To bolo najhoršie pre mňa.
♦♣♠♥
Ahojte zlatíčka ❤
Prepáčte, že nebola časť, tak dlho :/
Dúfam, že sa vám dnešná časť páčila :)