Otvorila som pomaly oči. Postrehla som niekoho pri posteli. Obzrela som sa po miestnosti a pochopila, že som sa ocitla v nemocnici na nemocničnom lôžku.
"Doktor, zobudila sa! Doktor!" Zakričal nejaký chalan, ktorý sedel na stoličke vedľa mňa.
Pribehol doktor a s ním niekoľko ľudí. Medzi nimi som spoznala aj mamu, otca, Mika, dokonca tam bol aj Will. Tiež tam bol nejaký chalan, ktorý sa podobal na toho, čo kričal.
Hneď sa mi okolo krku hodila mama. Plakala a všetci ostatní mali slzy na krajíčku. Nechápala som, čo sa deje, no ešte viac som nechápala, že čo tu robia tí dvaja neznámi chalani.
"Jessica..." Zohol sa ku mne ten chalan, ktorý kričal. Chcel ma objať, no ja som ho stopla.
"Kto si?" Spýtala som sa ho bez okolkov. Skleslo a prekvapene na mňa pozrel. Pozrel mi do očí, ako by čakal, že sa zasmejem a poviem, že si robím srandu.
Jeho belaso modré oči sa zaleskli. Slzy mu podliali oči a videla som ako ho moja otázka zranila. Vystrel sa do plnej výšky a odišiel preč.
"Jessica, to bol Alex, tvoj manžel." Povedala mama.
"Môj čo?" Vyjavene som na ňu pozrela. V tú chvíľu všetkých vyviedol doktor von a vrátil sa sám. Nechápavo som na neho pozrela.
"Čo sa to tu deje?" Spýtala som sa ho a čakala, čo mi povie.
"Madam tu sa nedeje nič."
"Tak, čo sa so mnou deje?" Do očí sa mi pomaly vtisli slzy.
"Utrpeli ste ťažké poranenie hlavy, keď ste dopadli na zem. Upadli ste do bezvedomia." Začal hovoriť a potom sa zastavil.
"Ak sa smiem opýtať, čo si pamätáte ako posledné?" Opýtal sa ma a mne v hlave prešla jediná myšlienka.
"Bola som u otca v kancelárií a hádala som sa s ním, že som ešte mladá na to, aby som si niekoho vzala, a že nemá právo mi vybrať manžela."
Prehovorila som. Prekvapene na mňa pozrel a potom sa ospravedlnil, že musí na chvíľu odísť, ale že príde sestrička za mnou.
Hneď ako to povedal odišiel von z izby. Za chvíľu prišla sestrička a niečo mi pichla. Vymenila mi infúziu a milo sa na mňa usmiala.
"Prosím vás, koľkého je dnes?" Bez váhania mi odpovedala.
"18.5.2017 ak ma pamäť neklame." Nechápavo som na ňu pozrela.
"Prečo deje sa niečo?"
"Nie, nič, ďakujem." Pousmiala som sa na ňu a ona odišla. Zostala som tam sama s hlavou stratenou v myšlienkach.
Moja posledná spomienka sa viazala ku dňu 15.9.2016. Ničomu som nechápala. Nedávalo mi to zmysel.
Alexander:
Sedel som pri nej a trpezlivo čakal kedy už otvorí tie jej očká. Tak to to bolo každý boží deň. Už pomaly tri mesiace.
Dlhé tri mesiace som nepočul jej hlas, nevidel som ju smiať sa, necítil jej dotyk, nedíval sa do jej bolestných očí.
Náhle ich otvorila a pre mňa to bol ako jasný blesk z neba. Lenže to som nevedel, čo bude nasledovať potom.
"Kto si?" Spýtala sa ma. Myslel som si, že si len robí srandu, no videl som v jej očiach, že naozaj nevie kto som.
Tak moc ma to zranilo. Nemal som ďaleko od plaču, musel som odísť. Nedokázal som tam pri nich ostať.
Po chvíli prišli aj ostatní. Nikto nevedel, čo sa deje, až pokiaľ sa neobjavil doktor.
"Prečo si ma nepamätá?" Spýtal som sa ho. Povzdychol si a pozrel na mňa.
"Viete, mali by ste vedieť, čo sa s ňou deje." Všetci sme boli netrpezliví.
"Tri mesiace bola v ťažkej kóme. Nevedeli sme, čo s ňou je, a čakali sme na deň, ktorý prišiel dnes, keď sa zobudí.Nemala žiadne náznaky na to, aby sa prebrala. A vy to viete." Začal.
"Viete, ona má retrográdnu amnéziu." Vypleštili sme na neho oči.
"Čo to znamená?" Spýtal sa Mike.
"Znamená to to, že si pacient nemôže spomenúť na nič, pred tým ako utrpela traumu. V jej prípade to bola nejaká silná stresová situácia, ktorá spôsobila odpadnutie. Pri čom dostala krvácanie do mozgu."
"Na to, že sme jej dávali nulovú šancu na prežitie, môžeme byť vďačný za to, že dopadla, len takto." Mal som chuť si niečo spraviť. Nevedel som, čo posledné si pamätá.
"Smiem sa vás niečo opýtať?" Smeroval doktor otázku na môjho svokra. Ten prikývol a čakal na ňu.
"Kedy ste sa so svojou dcérou hádali, o tom že je ešte moc mladá na svadbu, a že manžela by si mala sama vybrať?"
"Začiatkom septembra." Prehovoril skleslo.
"Tak odvtedy si na nič iné nepamätá. Všetko, čo sa stalo odvtedy je pre ňu neznáme. Akoby sa to ani nestalo." Zamotala sa mi hlava.
Nepamätá si ani len jednu našu spoločnú spomienku. Nepamätá si na ani jeden náš zážitok. Nepamätá si na mňa.
Pichlo ma pri srdci a viac som už nezvládol. Zvrtol som sa na päte a utiekol preč. Nedokázal som tam viac ostať.
Nemal som dôvod. Nemohol som. Srdce mi úplne prasklo a pohltil ma smútok. Plakal som v aute ako malé dieťa.
Nechcel som si pripustiť, že je to pravda. Nedokázal som to. Vážne nie. Bol som na tom strašne. Každá bunka vo mne praskla.
Akoby sa môj dôvod na život úplne stratil. Nezostalo mi už nič. Bol som si vedomý, že som bol ja ten, kto vyslovil slová, aby bol medzi nami koniec.
Lenže v zápätí som to oľutoval, no keď som to chcel napraviť, tak už bolo neskoro. Stále mám pred sebou ten obraz.
Ako som otvoril dvere na jej izbe. Nehybne ležala na zemi. Rozbehol som sa ku nej a dopadol na kolená.
Vola som na ňu, kričal, no nereagovala. James zavolal sanitku a od toho dňa sa všetko zmenilo. Tri mesiace vkuse, každý jeden deň som bol pri nej.
Aby som bol pri nej, keď sa zobudí. Aby som bol prvý, ktorý uvidí opäť tie jej oči. Aby som bol prvý, ktorý bude počuť jej hlas.
Aby som tam bol pri nej, a povedal jej ako veľmi ma mrzí, že sme sa rozišli. Aby som jej povedal, že ona je jediná, ktorú skutočne milujem.
Aby som tam bol a povedal jej, tri úprimné slová, ktoré znamenajú tak veľa. Ľúbim ťa, princezná...
♦♣♠♥
Ahojte zlatíčka, tak som odštartovala MNS 2 ♥
Dúfam, že to bude mať takú úspešnosť ako MNS 1 ♥
Dúfam, že Vás táto prvá kapitola neodradí a budete čítať tento príbeh aj naďalej :)