Pracovňa bola presne taká, ako som si pamätala. Dominovali v nej knižnica a pracovný stôl z dubového dreva a krvavočervená pohovka. Všetko v tomto byte absolútne vystihuje povahu svojho majiteľa. Pamätám si ako zúril, keď som chcela steny z kávových premaľovať svetlými farbami, aby ten priestor nevyzeral stiesnene.
Jediná vec, ktorá k miestnosti ani k Danovi nehodila, bol obraz Ľudovíta XV. na stene hneď vedľa dverí. Na to by prišiel hádam každý, kto poznal jeho skutočnú identitu a veľkosť nenávisti k umeniu.
Tú nenávisť som nikdy nepochopila, no snažila som sa ju akceptovať, napriek svojmu obdivu k maľbám impresionistov.
Alarm nebolo počuť a signál od Rafaela neprichádzal, čo ma trochu miatlo, no rozhodla som sa dokončiť to, po čo som prišla. Po priepustku z pekla...
Prešla som postupne a predcízne celý rám obrazu, ako to robia vo filmoch - a veru, vyšlo to.
Zámok cukol a obraz ss odklopil na stranu. Zvnútra sa na mňa usmieval trezor žiadajúci číselný kód.
Skúsila som dátum narodenia, ktorý používal v hotelových úschovniach. Chvílu to trvalo, no nakoniec kód zozelenel a dvierka tej kovovej škatule sa otvorili.
Od radosti som poskočila a vložila ruky dovnútra, aby som vytiahla celý jeho obsah. Hoc aj peniaze. Boli by skvelým odškodnením.
Čakalo ma však prekvapenie. Sejf bol prázdny.
Ja som vedela, že je to až príliš ľahké na to, aby sa to podarilo...