"Ďakujem, že si ma u seba nechala bývať", povedala som Sandy, keď sme sa obidve ráno vyšuchtali z postele, aby sme sa naraňajkovali a niekam vypadli predtým, než San bude musieť letieť na nočnú.
Ona sa na mňa len žiarivo usmiala a prehrabla si pravou rukou po plecia dlhé vlasy, odtieňom pripomínajúcich slamu.
"To nestojí za reč. Ty si mi pomohla, keď bolo najhoršie, teraz som na rade ja, aby som ti ten dlh splatila." Zahryzla do čerstvo upečeného toastu so syrom a šukou.
"Nie si mi predsa nič dlžná. To by na mojom mieste urobil každý", odvetila som jednoducho.
"Nie každý", zamietla moju odpoveď, " len človek, ktorý má charakter a srdce na správnom mieste."
Mykla plecom a odložila použitý tanier do umývačky. Zaliala si zelený čaj ako každé ráno a skúmala ma od hlavy po päty, akoby chcela zistiť, nad čím premýšľam, keďže s mojimi ovsenými vločkami a nutellou odbudli sotva dve lyžice.
"Budeš to ešte jesť, alebo to môžem vyhodiť?" Priam znechutene zazerala na obsah môjho taniera. Neznášala vločky a ja pravdupovediac tiež. Ale čo mám robiť, keď je to jediná potravina,čo mi pomáha udržiavať líniu?
"To si píš, že to budem jesť!" oborila som sa na ňu naoko urazene.
"Tak v tom prípade idem na nákupy bes teba", sklamane si povzdychla odložila šálku na dres a prešla do chodby, aby sa pripravila ukázať svoju maličkosť ľuďom naokolo. Boli sme predsa v NY City, kde sa ľudia súdia podľa výzoru. Nie v Montane na farmárskych pozemkoch, kde vyrastala. Tam je ľuďom jedno, že máš špinavé čižmy z maštale.
Povedala nákupy? Rýchlo, ako by som bola nejaké zviera s nadrozmerne veľkou tlamou, som do seba natlačila obsah misky a utekala za ňou.
"Ty potvora! Vieš, že nákupy s tebou si nikdy nenechám ujsť", zamračila som sa na ňu.
" Veď práve", žmurkla a vybrala zo skrine svoju obľúbenú kabelku. Bola na tom doplnku priam závislá. Ak skriňa v spálni neskrývala aspoň tridsať týchto maličkostí, tak ma zrejme klame zrak.