I Promise |L. H.| ✔

Epilóg

Pustite si ↑

Sedel som pri posteli na ktorej ležala Aurora. Pohľad som neustále upieral na jej tvár. Vyzerala ako anjel. Prstom som prešiel po jej líci a sám pre seba sa usmial. Chytil som ju za ruku a priložil si ju k perám, kde som ju aj pobozkal. Videl som ako pomaly otvára oči. Jej ruku som si pridržal pri ústach, lakťami som sa oprel o posteľ a snažil sa ukrývať svoj široký úsmev. Pomaly zatrepotala mihalnicami a zvykala si na ostré svetlo.

„Ahoj." šepol som a tento krát už neskrýval svoj úsmev. Nedokážem ten pocit ani opísať. Som tak šťastný a zároveň hrdý na moju ženu, že to všetko zvládla, že je tak neskutočne silná a statočná. Milujem ju a nedokážem si svoj život predstaviť bez nej, bez Belly a bez našich drobcov.

Hlavu pootočila na bok a unavene sa pousmiala. Pery mala suché, pod očami veľké kruhy, vlasy strapaté no aj tak bola dokonalá. Aj cez to všetko bola krásna a moja. Pohladil som ju po ruke, ktorú som stále držal v tej svojej.

„Ahoj." šepla takmer bez hlasu. Hneď som sa načiahol po vodu na stolíku vedľa postele. Pohár som jej priložil k perám a počkal kým sa napije. Následne som pohár položil na stolík a znova sa na ňu zadíval. Podoprela sa lakťami a chcela sa posadiť, no hneď na to sykla bolesťou.

„Pomaly zlato." pohladil som ju po líci a nahol sa ku nej. Na chvíľku som sa jej zapozeral do očí a následne sa prisal na jej pery. Venoval som jej dlhý bozk, ktorý vyjadroval všetky moje pocity, ktoré som v sebe pociťoval.

„Sú v poriadku?" opýtala sa ma, keď som sa od nej odtiahol. S úsmevom som prikývol a pohladil ju po vlasoch.

„Úplne v poriadku. Sú síce strašne maličkí ale to preto, že sa narodili skôr. Sú v inkubátore na pár týždňov. A sú tak maličkí a tak dokonalí. Sú po tebe to viem a tak krásní. Chutní a ..." pozrel som sa na ňu, keď som si uvedomil, že chrlím jedno slovo za druhým takmer bez dychu. So širokým úsmevom sa na mňa pozerala a následne sa zasmiala.

„Chcem ich vidieť." šepla s úsmevom.

„Musíš počkať na doktora čo ti povie, ale mám ich odfotených. S Bellou sme boli pri nich už niekoľko krát. Bože keby si ju videla ako sa teší, že má dvoch súrodencov." zasmial som sa vyťahoval mobil. Otvoril som galériu s fotkami a podal jej mobil. S úsmevom sa na fotku pozerala, pričom v očiach sa jej leskli slzy. Pohladil som ju a pobozkal do vlasov.

„Milujem ťa. Si tak silná a statočná. Dokonalá žena." šepol som jej a hladil ju po líci. „Som rád, že som nakoniec prijal toto miesto. Lebo keby nie, neviem čo by so mnou bolo. Našiel som teba a Bellu a zamiloval som sa po uši, ako puberťák." zasmial som sa. „A teraz máme tri dokonalé deti. Ja mám teba a ty mňa. To mi úplne stačí ku môjmu šťastiu." pozeral som sa jej do očí a všetko to myslel úprimne a vážne.

„Aj ja teba Luke. Milujem ťa Luke tak ako nikoho. Nikdy som si nemyslela, že nájdem niekoho koho dokážem milovať a on dokáže milovať mňa. Takú aká som, so všetkými mojimi chybami." usmiala sa na mňa a natiahla sa po bozk, ktorý som jej samozrejme dal.

Po chvíli prišiel doktor, povedal že všetko je v poriadku tak ako má byť. A keď sa Aurora bude cítiť lepšie môžem ju vziať k drobcom.

„Hlavne pomaly dobre?" pridržal som ju, aby si mohla sadnúť na vozík.

„Luke som v poriadku. Je to normálne, že ma všetko bolí. Nemusíš sa báť." zasmiala sa mi tvári a pomaly si sadla.

„Ja viem, len sa o teba bojím." postavil som sa za vozík a potlačil ním. Keď sme vyšli na chodu, akurát dorazila moja mama s Bellou.

„Maminkaa!" zapišťala a bežala za nami. Rukami sa jej zavesila okolo krku a smiala sa.

„Pomaly zlato, aby si maminke neublížila." usmial som sa a pohladil ju. „Ideme za malými, hneď sme späť." usmial som sa na mamu a pokračoval s Rory po nemocničnej chodbe. Prešiel som na druhú chodbu, kde sa nachádzali inkubátory. Tam nás už čakala sestrička. Otvorila mi dvere a ja som spolu s Aurorou vošiel dnu. Prešiel som k našim krpcom, Aurora sa začala pomaly dvíhať na čom som jej hneď pomohol. Chytila mi ruku a oprela sa o mňa. Líce som si oprel o jej hlavu a sledoval našich malých. Samozrejme Christian sa zase mrvil a nedal pokoj svojej sestre.

„Camille a Chriastian." šepla si pre seba a prstom pre šla po tabličke s ich menami. „Sú dokonalí." zdvihla ku mne hlavu a usmiala sa. Sklonil som sa k nej a pobozkal ju.

„Dokonalí po tebe." šepol som jej pri perách a pozeral sa do jej očí.

***

„Mamiii! Ocii!" kričala zo schodov Camille a hneď na tom som počula dupot po schodoch. So strachom v očiach sme sa pozreli na Luka a čakali, čo sa zasa stalo. Lebo tieto naše deti každú chvíľu niečo vyšarapatia. Po kom to asi tak majú?

„Christian mi zase robí zle." oduto si dupla nohou a vyšpúlila spodnú peru.

„Christian koľko krát ti mám povedať, aby si svojej sestre nerobil zle!" zvolal Luke načo sa ozval druhý dupot po schodoch.

„Teraz to začala ona!" vykríkol a ukázal na ňu prstom.

„Zlatko prstom sa neukazuje." pokarhala som sa. „A správajte sa ku sebe pekne. Ste predsa súrodenci a hádam nechcete dávať takýto príklad svojmu ďalšiemu súrodencovi." zasmiala som sa a čakala na ich reakcie.

„Akému ďalšiemu súrodencovi?" vykukla spoza steny Bella. Bože ako rýchlo vyrástla. Nedávno bola malé bábätko a už má dvanásť a títo dvaja ani nevravím, len nedávno sa narodili a už chodia do školy.

„Asi tomu nerozumiem." pozrel sa na mňa Luke. Chvíľku sa mňa pozeral ako na blázna, až mu oči padli na moje brucho a zreničky sa mu rozšírili. „Ty si tehotná?" zasmial sa podišiel ku mne. S úsmevom som prikývla a pritiahla si ho do objatia.

„Budem mať ďalšiu sestričku?!" zvýskla Camille a vopchala sa medzi mňa a Luka.

„Nie bude to náš brat." smial sa Christian a rútil sa k nám.

„Len nech to nie sú ďalšie dvojičky." zaúpela Bella, na čo sme sa s Lukom začali smiať. Prišla k nám objala nás. Dlho sme stáli takto v objatí. V kruhu našej rozrastajúcej sa rodinky. Nikdy som si nemohla priať lepšiu rodinu ako mám teraz. Dala by som im všetko na svete. Milujem ich tak veľmi.

Rodina je miestom lásky a života. Miestom, kde láska rodí život.

Ahojtee,

tak a je to tu. Koniec tohto príbehu, ktorý mi neskutočne prirástol k srdcu. Bude mi chýbať. Ďakujem vám, čo ste tu zostali do konca a mali so mnou trpezlivosť. Dobre vieme aké to bolo so mnou občas ťažké. No aj tak ste vždy čakali na ďalšiu časť a písali aby som pridala ďalšiu časť čím ste ma podporovali a nakopli k tomu, aby som to predsa nevzdala dopísala to, za čo vám ĎAKUJEM ❣️

Aurora bola úplne vymyslená postava, no občas mi prišlo ako keby reálne niekde existovala žila si svoj príbeh, ktorý som ja písala. Ešte raz vám ďakujem veľmi pekne, že ste tento príbeh čítali 🙂Bude mi neskutočne chýbať a strašne ťažko sa mi táto časť písala.

Inak tento príbeh mal skončiť úplne inak. Vôbec som nemala v pláne takýto koniec, ani posledných pár častí nebolo v pláne. Koniec by bol omnoho smutný, ale chcela som nášho fiktívneho Luka nechať šťastného tak som to na poslednú chvíľu zmenila.

ĎAKUJEM!
❤️❤️❤️

PS: samozrejme budem rada keď budete čítať môj ďalší príbeh 😉😅