I Promise |L. H.| ✔

13

"Je to moja dcéra!!" vykríkol a mne sa zatmelo pred očami.

Je to moja dcéra!!

Práve som zistila kto za to všetko môže. Kto mi zničil život znásilnením. Nikdy by som to nepovedala na Michaela. Oči sa mi začali plniť slzami. S nechuťou som sa naňho pozrela.

"Aurora...j-ja" opatrne sa na mňa pozrel a kráčal ku mne.

"Nepribližuj sa ku mne!" vykríkla som a Michael sa zastavil. "Nenávidím ťa! A-Ako si mohol?! Ja som ti verila a ty si ma celý ten čas klamal! Ako?! Prečo si to spravil?" vzlykla som a oprela sa o stenu.

"Ty sa ma pýtaš prečo som ti to spravil?" uchechtol sa a pozrel sa na mňa. "Miloval som ťa! A ty?! Ty si mala oči len pre neho! Ako som sa mal asi cítiť! Dobre bol som opitý a nevedel som čo robím ale zaslúžila si si to!" zavrtel hlavou. Neveriacky som sa na neho pozrela. Vystrela som ruku a ukázala naňho.

"Ty! Ty si ublížil viacerým! To len tak nenechám!" utrela som si slzy a v momente som bola pritlačená na stenu. Zdvihla som hlavu a zbadala Michaela. Jednou rukou ma držal pod krkom a druhou mi držal ruky. Presne ako v ten večer.

"Skús to a uvidíš čo sa stane Anabell! Tak isto ako je to tvoja dcéra tak je to aj moja!" pustil ma na zem a ja som sa rýchlo pozbierala. Rozohnala som sa a strelila mu silnú facku.

"To je málo za to čo si mi spravil." šepla som. Michael sa znova len uchechtol a odišiel. Ja som sa rozplakala.

Nemohla som tomu uveriť, že Michael dokázal znásilniť toľko dievčat. Nechápem ako dlho to dokázal v sebe držať a ako sa ma mohol dovtedy dotýkať. Ako mohol byť pri Anabell.

Prešla som ku stolu a zobrala si mobil. Musím mu to povedať. Anabell mi nedokázal ublížiť. Veď je to jeho dcéra, presne tak ako povedal.

Vytočila som Lukovo číslo a čakala kedy mi to zdvihne.

"Aurora? Deje sa niečo?" po treťom pípnutí mi to konečne zdvihol.

"L-Luke? Ja..." snažila som sa potlačiť vzlyk ale nešlo to.

"Ty plačeš? Hneď prídem."

"Nie! Ja len potrebovala som ťa počuť." zošuchla som sa popri stene na zem.

"A preto plačeš? Už som nasadol do auta, za chvíľu som pri tebe." zložil mi to bez pozdravu. A presne ako povedal hneď bol tu. Neunúval sa ani zvoniť. Otvoril dvere a prešiel ku mne.

Luke
Sedela tam ako kôpka nešťastia. Prešiel som ku nej a opatrne ju pohladil no ona sa mi hodila do náručia a naplno sa rozplakala. Objal som ju a sadol si s ňou na zem. Slzami mi zmáčala tričko ale to bolo posledné čo ma teraz trápilo. Prvorada mi bola Aurora. Hladil som ju po chrbte.

"Čo sa stalo?" po chvíli som šepol a pozrel sa na ňu.

"Bol to...M-Michael " šepla a po líci sa jej skotúľala slza. "Anabell je...je jeho dcéra!" rozplakala sa ešte viac ako pred tým. Pravú ruku som zovrel v päsť. "Ako mohol? Ako to dokázal tajiť?" vzlykala mi do hrude. Jej telo sa triaslo pod náporom vzlykov. Bolo mi jej tak ľúto. Toto si nezaslúžila.

"Aurora. Prosím ukľudni sa." hladil som ju po chrbte. Po chvíli sa ukľudnila. Pozrel som sa na ňu a zistil, že spí. Opatrne som ju zobral na ruky a zaniesol do jej spálne asi. Možno to bola hosťovská ale to mi je jedno. Prikryl som ju, na čo ona zamrnčala. Pousmial som sa a odišiel do obývačky. Dnes zostanem tu, nemôžem ju tu s Anabell nechať samú. V obývačke svietila malá lampička. Podišiel som k nej a chcel zhasnúť, ale zaujala ma fotka, ktorá bola položená na jednej z mnohých poličiek. Podišiel som ku nej a opatrne som ju vzal do ruky. Bola na nej Aurora a maličká Anabell. Usmial som sa nad tým a vrátil ju naspäť. Zhasol som lampičku a ľahol si na gauč. A zrejme som tam aj zaspal.

Aurora
Zobudila som sa ránk okolo druhej. Povzdychla som si a posadila sa. No vtedy mi došlo, že nie som vo svojej izbe. Zamračila som sa a šla do kuchyne. Na chodbe som však počula akoby niekto pravidelne dýchal a spal v obývačke. Tak som sa šla pozrieť a opatrne sa nadklonila nad gauč. Veľmi som sa zľakla ale hneď som spoznala spiaceho Luka. Usmiala som sa a zobrala deku, ktorá bola prehodená cez gauč a prikryla som ho. Bol tak nevinný a krásny.

Hey guys!
Takže snáď sa vám páčila ☺

Koment a vote 😃😃