I Promise |L. H.| ✔

35

Aurora

Sedela som dom na gauči a čakal. Čakala som na to kedy sa ozve, no nikto mi nevolala. Už je preč viac ako päť hodín a ja sa naozaj bojím. Bojím sa, že sa to nepodarilo. Najradšej by som tam šla a zistila čo sa deje, ale Luke mi povedal aby som zostala doma. Lenže ja nemôžem. 

Keď som už bola rozhodnutá, že idem zazvonil zvonček. Chvíľu som zostala stáť na mieste, no hneď ako som si uvedomila, že to môže byť on rýchlym krokom som prešla k dverám. Najprv som však pozrela cez okno kto to je. Uvidela som Adama, nášho kolegu. Rýchlo som mu otvorila a pozrela sa naňho. 

Pohľad mi spadol nižšie a v tom som zbadala môj poklad. Po líciach sa jej kotúľali slzy. Vlásky mala strapaté, porozhadzované na všetky strany a oblečenie mala špinavé. 

„Maminka!" vykríkla a objala ma okolo nôh. Nahlas som vzlykla a kľakla si. Opatrne som ju objala a zobrala na ruku. 

„Už je dobre. Už si pri maminke." šepla som jej do vlasov a pobozkala ju na čelo. „Už si doma." pohladila som ju po chrbte a pozrela sa na Adama. V tom som si ale všimla, že Luke tu nikde nie je. „Kde je Luke?" opatrne som sa spýtala a snažila sa potláčať slzy. Viem, že toto asi nedopadlo dobre, keď že tu namiesto Luka stojí Adam. 

„Je v nemocnici. Prv ako niečo povieš, Michael je mŕtvy. Luke našiel Anabell a chcel ju hneď odtiaľ zobrať, no než stihol niečo urobiť dostal ranu do hlavy. Anabell je v poriadku bola v nemocnici tiež ale utrpela šok, pretože to videla priamo pred sebou." pozrel sa na mňa a následne na Anabell. Z očí sa mi pustili slzy, musím ísť za ním ale nemám kde nechať Anabell. 

„Ďakujem." prikývla som a zavrela dvere. „Princezná..." pohladila som ju po líci. Na rukách som ju niesla do kúpelky, kde som ju poriadne osprchovala a následne obliekla do čistého oblečenia. 

„Pôjdeme ku tete Liz, dobre?" pohladila som ju a chytila za ruku. Len prikývla a naďalej mlčala. 

„Bude Luke v poriadku?" po chvíli povedala a uprela na mňa svoje oči. 

„Určite áno." šepla som a posadila ju do auta. Sadla som si za volant a išla k Liz. Zaparkovala som na príjazdovej ceste a zobrala Anabell na ruky. Vošla som na záhradu a po schodoch k dverám. Nestihla som ani zazvoniť a dvere mi otvorila Liz. So slzami v očiach sa na mňa pozrela a zobrala mi Anabell. 

„Choď za ním." šepla. 

„Zlatko, idem za Lukom. Nebudem dlho. Neboj sa tu sa ti nič nestane. S tetou Liz si v bezpečí, dobre?" pohladila som ju po líci a ona prikývla. Usmiala som sa a už som si sadla naspäť do auta. Zotrela som si slzy a vydala sa smerom k nemocnici. Auto som zaparkovala na parkovisku pred nemocnicou a rýchlym krokom som vošla dnu. Do budovy, kde je všetko biele a smrdí to tu. 

„Prosím Vás, kde tu leží Luke Hemmings?" pozrela som sa na sestričku, ktorá sedela za pultom. 

„A vy ste?" pozrela sa na mňa.

„Som jeho manželka." ona len prikývla a začala niečo hľadať. 

„Druhé poschodie izba číslo 79." usmiala sa na mňa. „Už je po operácii a je v stabilizovanom stave." ešte dodala. Ďakovne som sa na ňu pozrela a išla na druhé poschodie. Míňala som izby s číslami, kde možno ležali ťažko chorý pacienti. No tí ma netrápili. Zastavila som pred izbou 79. Zhlboka som sa nadýchla a vkročila dnu. Dnu bol ešte doktor, ktorý si ešte niečo zapisoval. 

"Dobrý deň." pozrela som sa na neho a prešla k bezvládnemu telu Luka. Okolo hlavy mal obviazaný obväz. S ruky mu viedli hadičky a vedľa jeho postele pípal prístroj, ktorý ukazoval, že žije. 

„Dobrý, vy ste jeho manželka?" pozrel sa na mňa spod okuliarov na čo som prikývla. „Mal veľmi veľké šťastie, že ho nezasiahli do spánku. Bol to síce silný náraz, no akoby zázrakom to prežil. Samozrejme, že ak sa zobudí, nebude si pamätať nič. Len to čo sa v posledných minútach dialo. Môže mať krátkodobú amnéziu. Ale mal by sa potom rozpamätať. Teraz je zatiaľ v umelom spánku, nevieme kedy sa prebudí. Hlavné je, že je v stabilizovanom stave." pousmial sa doktor a odišiel. Ja som si sadla na stoličku, ktorá bola pri posteli a chytila Luka za ruku. Mal ju tak studenú a oproti tej mojej tak bledú. Po líci sa mi skotúľala slza. 

„Ahoj." šepla som. „Neviem či ma počuješ, ale....Pozri ty nesmieš odísť, dobre? Ja aj Anabell ťa potrebujeme. Takmer si obetoval život kvôli nej a teraz tu ležíš. Možno si na mňa ani nebudeš spomínať, ale to mi nevadí. Hlavne sa zobuď čo najskôr." potichu som vzlykla a hlavu si oprela o ruku. „Hlavne ma tu nenechaj samú."

Ahojte :)

Takže Luke nám žije :) No žije ako žije :D Ale nezomrel :D (to by som vám predsa nespravila)

Dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý komentík a hviezdičku :)