KTO Z KOHO ✓

ČASŤ ŠTVRTÁ

Možno ste si už chvíľu lámali hlavu nad tým, o čom to Peter naposledy vlastne rozprával. Podľa môjho skromného názoru vôbec nešlo o nič podstatné, žiadna neuveriteľná krivda, ktorá by mu dávala dôvod riešiť ju stále znovu a znovu od začiatku. Jeho jediným problémom je jeho neuveriteľná žiarlivosť a to ako silno má potrebu preukazovať ju navonok.
Bolo to už takmer rok dozadu, ležala som u neho v byte na gauči, keď mi zrazu cinkla správa. Ledva som sa hýbala, nemala som kvôli jednej správe vôbec chuť vstať a ísť sa pozrieť kto mi píše. Nemohlo to byť nič podstatné, s rodičmi som bola deň predtým, Peter sedel vedľa mňa a z práce mi nikdy nepísali. „Láska?" oslovila som ho, keď sa išiel napiť, „podáš mi mobil?" Hej, viem, dosť veľká chyba dovoliť aby niekto tak neprekonateľne žiarlivý držal v ruke taký nebezpečný nástroj.
Len čo ho chytil medzi prsty a zbadala som ako sa mu rozhoreli oči už som vytušila, že sa blíži cirkus. Vôbec som síce nevedela prečo, kto mi píše, čo mu sadlo na nos tentokrát, ale niečo určite. Oči mu len tak blýskali, išiel z neho taký náboj, že by som ho mohla vtedy využiť ako vlastný generátor v prípade odstávky elektriny. A jéje. Pozrel na mňa a ja som vtedy celá úplne stuhla.
„Čo sa deje?" nechcela som sa síce pýtať, ale bolo mi jasné, že nech zbadal hocičo, nenechá to bez povšimnutia. Spýtala som sa ho na to, ale úprimne vám poviem, ani za mak ma to netrápilo.
Hodil mobil vedľa mňa, takmer skĺzol z gauča, od rozplesknutia o zem ho delilo pár milimetrov. „Môžeš mi povedať, čo tento zase chce?" obočie mu tancovalo až niekde na čele.
O chvíľku som prebehla očami po jednej krátke vete. -Ahoj, máš čas?- Asi desať razy som si ju prečítala znovu a znovu a hľadala som v nej nejakú šifru, ktorá zase prebudila v Petrovi žiarlivú manželku. „Môžeš mi ty radšej povedať, čo také strašné sa stalo?"
Dobre, nemusím vám to tu celé teraz od začiatku rekapitulovať, zhrniem to. V ten večer mal jeden môj starý známy z pekla šťastie a napísal mi jednoduchú, podľa mňa aj totálne normálnu správu. Písala som si s ním kedysi stále, občas sme spolu vyšli na kofolu alebo tak nejako. No, ale tak poznáte to. Ak niekto žiarli nájde si každučkú maličkosť ako zámienku. Aj keď musím priznať, toto nebolo jediné čo sa prihodilo, po tejto správe nasledovalo niečo iné, situácia pri ktorej keď sa zjavil Peter, tak mu takmer doslova unikal z nosa aj uší dym od jedu.
Takto, v skratke povedané, vzal si do hlavy, že s ním niečo mám, vždy keď som od neho náhodou odišla skôr, už ma videl roztiahnutú s nohami do korán v jeho aute. Stačilo, že sme spolu prehodili zopár správ, párkrát som ho dokonca náhodne stretla cestou z práce. Jeden jediný raz som Petrovi nepovedala, že sa s ním stretnem. Roky to bol môj dobrý kamoš, poznal ma viac ako hocikto, tak mi nedalo nezavolať ho na chvíľu von. Mal narodeniny, nech sa Peter hneval koľko chcel, aspoň zablahoželať mu môžem, ak si on predstavuje vzťah ako zlatú klietku, nech sa páči. Cestou domov sa na pár minút zastavil pri mojom vchode, stihla som s ním prehodiť len pár viet a zablahoželať mu. Niekde v tej chvíli sa ku mne domov blížil Peter bez ohlásenia, možno stál niekde pár metrov od nás, keď sa to stalo. Popriala som mu všetko najlepšie a poviem vám, vôbec som to neplánovala. Akoby som ja za to mohla. Z Petrovho uhla pohľadu to mohlo vyzerať všelijako, tomu verím, ale do čerta, môžete mi povedať ako ja môžem za to, že mi on plánoval dať ako poďakovanie pusu na líce, no ja sprostá som musela vtedy otočiť hlavu a tak jeho bozk pristál na mojich ústach? Neskôr mi Peter vyčítal, že ak to bolo také nevinné prečo som očervenela ako paprika, keď som ho zbadala. No povedzme si pravdu, neočervenela som preto, žeby som sa cítila previnilo pre niečo čo som vôbec neurobila, ale preto že mi prišla tá pusa neuveriteľne trápna. Nalejme si čistého vína, nie každí čaká, že pri takomto trapase stojí frajer za vašim chrbtom. No čo sa dalo čakať, moje šťastie je už raz vrtkavé.