KTO Z KOHO ✓

ČASŤ 26

Keď hovorím malé, možno až tak malé nie je. Alebo aj áno? Predsa len, hriešne myšlienky má dnes snáď každý, zvádzame deň čo deň chlípne sny o niekom inom, fantázia pracuje na plné obrátky. Nemôžem byť taká iba ja, to prosto nejde.
Reného obočie sa spýtavo zvlní, „áno?"
Chvíľku ešte odolávam jeho nič netušiacemu pohľadu a potom sa radšej odvrátim. Jeho oči akoby ma ihneď súdili a to som ešte nevyriekla ani slovo.
Otálam pridlho lebo nespokojne zamrmle akoby ma tým povzbudzoval dorozprávania. Určite očakáva niečo väčšie, zložitejšie, drámu ako z divadla.
Tak mu teda svoju osobnú hru vyrozprávam. Spomínam snáď úplne všetko, každučký detail, ktorý sa odohral v priebehu predošlých mesiacov. Nevynechávam vôbec nič, načo človeku predostrieť len polovičaté a neúplne fakty? V takom prípade by som mohla byť radšej ticho a malo by to ten istý efekt. Chcem aby Reného obraz na situáciu bol úplný, nech nemusí zo mňa ťahať informácie ako z chlpatej deky.
„Počkaj, počkaj," preruší ma, keď už omielam piate cez deviate v snahe ukončiť svoj divoký monológ o mojich útrapách a slastiach. Čo som ja nejaká rozkokošená postava z vlhkého románu, dočerta?
Nohu preložím cez nohu a uchlipnem si poriadny dúšok vína. „Čo?"
„Tak ja tomu nerozumiem, chceš ho pretiahnuť, ale aj tak stále čakáš na spasenie?"
Z úst sa mi vyderie niečo medzi zakašľaním a smiechom, keď mi po tejto vete zabehne víno na jazyku.
Tiež sa usadí pohodlnejšie, nohy zloží do tureckého sedu a ďalej pokračuje v čudovaní sa nad mojimi erotickými vnemami a predstavami o Adamovi. „Akože ja neviem, Elenor, ale ja by som ho vycmúľal aj za teba tak, že ihneď by zmenil orientáciu, keď sa ty nemáš k činu."
Ó bože, už som zabudla aký je René vždy priamočiary. Ďalší hlt vyprsknem pred seba a plné ústa vína mu ofŕkajú tvár. Vďaka tejto poznámke budem mať v mysli vlastnú homosexuálnu porno stanicu ešte minimálne mesiac. Berme to vlastne v dobrom, aspoň nepomyslím na Adama v žiadnom erotickom kontexte. Teda minimálne ja v tom scenári nebudem hrať nijakú úlohu.
Zakašlem, nakoľko ma po druhom zabehnutí škriabe v ústach, „prosím ťa mohol by si si nabudúce tvoje predstavy nechať pre seba?"
S úsmevom nad mojím pobúrením iba pokrčí plecom, „no dobre tak teda pokračuj."
Rozprávame sa ešte hodiny, až napokon jeho obraz je naozaj celistvý, každý dielik môjho osobného puzzle zapadol na svoje miesto. Vie o našom spoločnom bývaní, o Petrovej neustálej neprítomnosti, o Adamových uhrančivých očiach, ktoré ma mátajú v erotických predstavách. Nezabudnem na otravujúce telefonáty, Petrovo sledovanie a aj na dnešný incident, kedy ma Adam zatiahol do svojho bytu a nechýbalo veľa aby som sa pod jeho telom nerozliala na kolomaž.
René miestami položí nejakú otázku, súhlasne zahmká a po celý čas mi mierne prikyvuje. Po zmienke o Adamovi, keď jeho meno vyslovím snáď po päťdesiaty raz, si ho nájde na internete. Chvíľu skúma jeho fotky, jednu za druhou, vôbec sa ani nečudujem keď si zmyselne prejde jazykom po perách. „Hm, tak toto už je iná káva. Povieš mi prečo si vlastne s Petrom?"
Nechýbalo veľa aby som nemykla plecom, no na poslednú chvíľu som sa spamätala. Prečo? Lebo sa s ním cítim v bezpečí, cítim lásku aj keď sa hádame na život a na smrť. Je prvý na koho si spomeniem, keď mám zlú náladu a tiež prvý na koho myslím, keď sa mi niečo vydarí. Teším sa deň čo deň na minúty, ktoré strávime bok po boku či telo na telo. Milujem jeho sladký úsmev, hanblivý pohľad nebeských očí, ktorý ma roztopil hneď v prvom momente. Veď podstate odpoveď je celkom jednoduchá, „milujem ho."
Sklamane mykne plecom, keď sa mi vtom rozozvučí telefón. „No zdvihni to, nech vieš kto je to."
Hypnotizujem na moment, sekundu či dve mobil a napokon ho poslúchnem. Bude asi naozaj lepšie mať to za sebou, nech už ma toľko neotravuje. Boh ochraňuj človeka na druhej strane. Potiahnem prstom k zelenej ikonke a priložím si mobil k ľavému uchu. „Áno?"
Na druhej strane sa ozve zakašľanie, akoby osoba na druhej strane nečakala, že nakoniec po milión pokusoch ten hovor konečne prijmem.
Plánujem sa znovu ozvať, keď napokon prehovorí.
René ma pozorne sleduje a nakláňa sa zvedavo aby počul niečo tiež.
Uvedomím si, že človeka na druhej strane nepoznám, ten hlas som ak sa nemýlim nikdy predtým nepočula. Ševelí mi melodicky do ucha, chrlí slová tak rýchlo akoby sa bál, že sa mu pominie hlas alebo by si to mohol rozmyslieť a zostal by ticho.
Neznáma osoba na opačnom konci vyplúva zo seba vety v rekordnom čase, ledva stihnem občas niečo zamrmlať či jednoslabične odpovedať. O pár minút dohovorí a ja zruším hovor.
„No tak, kto to bol?" dožaduje sa René odpovede, keďže zrejme toho veľa nezačul.