KTO Z KOHO ✓

ČASŤ DEVÄTNÁSTA

Po chrbte sa mi rozbehne celý roj zimomriaviek a svaly mi stuhnú očakávaním. Keď sa rozrazia dvere na našej izbe, div nevyletím z kože.
Dnu sa vrúti Peter, vrátil sa naspäť akosi prirýchlo. „Nechal som tu peňaženku," ozrejmí mi a konečne sa trošku uvoľním. Nech už len konečne odíde odkiaľ prišiel, horím od zvedavosti. Netuším, ale prečo si robím toľké očakávania, môže to byť stále len správa od kolegu alebo niekoho zo školských čias. Niekde podvedomí som si ju už zaškatuľkovala, že ide o niečo viac, asi by som mala pozerať menej filmov.
Začne sa prehrabávať v taške ako kura na dvore. „Nevidela si ju? Veď sme pred chvíľkou prišli, musí tu byť." Prekladá jednu vec cez druhú až ma za pár sekúnd namiesto úhľadne zabalenej tašky len jednu veľkú guču, v ktorej by už nič nenašiel ani najlepší pátrací tím.
Na moment ho zamyslene pozorujem no napokon to nevydržím a vstanem. Ľahká látka mi skĺzne z tela a ja zostanem stáť pred ním úplne nahá. Mobil položím na posteľ, správa bude musieť ešte chvíľu počkať, snáď nikde nehorí.
Otočí sa a vrhne na mňa rýchly no za to celkom skúmavý pohľad. „Rád by som využil, že nemáš na sebe žiaden kúsok oblečenia, ale asi by som nám mal radšej zaobstarať niečo na jedenie."
„Hm," zamrmlem a podám mu jeho stratenú peňaženku, ktorú tak usilovne hľadá. „Myslíš?" zahmkám ešte raz a strčím mu ju rovno pod nos.
Obočie mu vystrelí niekam minimálne doprostred čela, „a toto si ako spravila?" opýta sa a vezme si ju. Jeho chyba, že nehľadal v kabáte, v ktorom prišiel.
Povzdychnem si, „nepozeraj sa tak na mňa." Z kresla schytím šaty, ktoré už za tých pár hodín stihli takmer celé vyschnúť.
Ľahučko ako pierko mi prejde prstami po šiji. Zašteklí ma to, ale taktiež mi pod jeho dotykom zelektrizuje pokožka. „Ako?" šepne potichúčky, že sotva zachytím čo povedal. Privinie si ma k sebe a na pery mi vtisne bozk. Jemný, ochutnáva moje pery s nežnosťou akoby som sa pri silnejšom dotyku mala medzi jeho perami rozpustiť ako kocka cukru.
Keď ma po minútke pustí, prevlečiem si šaty cez hlavu. Netuším koľko je hodín, ale zrejme ani tu nenájde tak neskoro večer žiaden obchod otvorený.
„Poď so mnou, prejdeme sa a kúpime si niečo cestou," ponúkne mi, znovu presne vie na čo myslím aj ja.
Slabo prikývnem, aj keď som už dosť unavená po celom dni a namáhavej ceste. Viečka mi už oťažievajú, čoskoro mi začnú klipkať od únavy. Budem s nimi musieť mávať ako s vejárom aby som nezaspala niekde vonku na chodníku. „Ale rýchlo," v polovici vety si zívnem.

Našli sme jeden z mála stánkov okolo, ktorý bol ešte aj v takú neskorú hodinu otvorený. Ani sa nečudujem ostatným, že to už dávno zabalili, v takú nekresťanskú hodinu by malo byť trestné byť ešte hore. Prežúvajúc sladké pečivo sa vraciame naspäť po pláži do hotela. Držíme sa za ruku a usmievame sa sladko ako dvaja pubertiaci. Okolo nás nepočuť nič iné, len hlučný šum mora a vystrájanie vetra, ktorý mi uzlí vlasy.
Z ničoho nič sa pošmyknem na klzkom kameni pozdĺž vody a zletím rovno na zem. Horko ťažko sa Peter udrží na nohách a nestiahnem ho so sebou. Nohy aj celý zadok mám v momente mokrý, koniec kabáta pod váhou vody oťažel.
„Ty moje motovidlo," zasmeje sa a vytiahne ma na nohy. Zohne sa a niečo loví vo vode.
Môj mobil. Ale nie! Musím mať smolu len čo sme sem prišli? Rýchlo si ho od neho zoberiem, utieram ho do suchšej strany šiat, no márne. Ani len nezabliká.
Chytí moje dlane a dýchne na ne teplý vzduch v snahe ohriať ma, „dáme ho opraviť, keď sa vrátime."
Čo iné môžem robiť, nemám veľmi na výber. Hlavne decká čo s mobilom chodia aj na záchod, inak by sa im bez neho nedalo zrejme ani vymočiť, nemajú toľkú smolu aby mobil nevedno ako hodili na šupu do mora. Spomeniem si na správu, ktorú som nestihla vôbec prečítať.
Peter už stojí niekoľko krokov predo mnou, „poď sem, chcem ti niečo ukázať." Usmeje sa a tým ma celú odzbrojí.