KTO Z KOHO ✓

ČASŤ 21

Z poza rohu paneláku vidím ako vyzerá Petrova tvár. Vytŕča odtiaľ ako malý chlapec vykúkajúci za dverami, keď rodičia balia vianočné darčeky.
To zdesenie v jeho očiach, keď sa stretne jeho pohľad bádateľa s mojím, ktorý šľahá blesky by vydesil aj hocikoho iného. Načapala som ho rovno pri sliedení, porazenecky teda vystúpi z pomyselného tieňa a vykročí ku mne.
Vlasy čo mi plieskajú v tomto divokom vetre o tvár si prehrniem preč z očí a vztýčeným prstom ukážem na postavu Petra, ktorý zastane kúsok predo mnou. „Ty!" zopakujem znovu, viac menej sama pre seba ako pre neho, aj keď si uvedomujem, že ma prvý raz nemal šancu počuť.
Akoby nehrmelo, tak pristúpi ku mne a pokúša sa mi vlepiť pusu na líce. Nech si takéto móresy vyhodí pekne rýchlo z hlavy.
Odstúpim nabok a ruky zložím cez prsia, „čo tu do čerta vystrájaš?" snažím sa prekričať vietor. Toto už je poriadny krok vedľa, pomyselnú čiaru, čo sa smie a čo nie nieže prekročil, on ju preskočil aspoň tromi krokmi niekam kurva ďaleko.
„Prosím ťa, čo je ti?" vystrúha akúsi zmätenú grimasu, ale netuším úplne na koho má zaúčinkovať, nakoľko obaja vieme ako sa tu vyskytol a prečo.
Šmíroval ma ako pubertálny hlupák, akoby som sa práve vracala z poriadneho nočného záťahu, na ktorú som sa vybrala s holým zadkom a výstrihom až po prsty na nohách a nie z práce. Keď už sme pri tom, z môjho oblečenia nemôže mať mindráky ani keby veľmi chcel, dnes fučí ako o život, tak som zahalená viac ako mníšky v kláštore.
Hlavou pokrútim znovu na znak nesúhlasu a odstrčím ho od seba rukou preč, nakoľko mi je jeho blízkosť zrazu proti srsti. „Pýtaš sa?" obočie nadvihnem do takej výšky až mi takmer padá dolu z hlavy a otočím sa mu chrbtom. Konečne nahmatám počas chôdze zväzok kľúčov a mierim domov. Viem, že dnes u nás bude neznesiteľné dusno, ale keď ten vietor mi kmása vlasmi a oblečením akoby som bola handrová bábika alebo panáčik z papiera pohodený na chodníku.
Kroky za mnou nasvedčujú, že sa ten hlupák vybral za mnou. Na plece mi dopadne jeho ruka a otočím ma k sebe.
Myknem sa, no nepúšťa ma. „Daj tie ruky preč," syknem na neho a vymamená zo zovretia podídem ku vchodu, ku ktoré musme zatiaľ došli.

Sedím už zhruba polhodinu vyvalená na pohovke a usrkujem si z vlažného čaju. Nohy mám vystreté pred sebou, zamedzujem tak Petrovi aby si sadol vedľa mňa. Momentálne som alergická na každý jeho pokus o dotyk.
On stojí oproti mne, hánkami prstov klepká o stenu skrinky a pozoruje ma.
Celú polhodinu nikto nič neprehovoril, ja si pokojne oddychujem na svojom mieste, zatiaľ čo on nervózne stojí namieste a hľadá tie správne slová, ktorými by mohol začať svoju obhajobu. Do pekla, do kedy mieni držať hubu? Chcela by som mať túto hádku za sebou, myseľ mi upadá do mrákot z pomalého čakania. Vyčkávam na výhovorky, ktoré majú nasledovať, keby si švihol a predostrel mi nejaké odôvodnenie, ktoré by ma uspokojilo, už sme mohli mať za sebou aj sex na uzmierenie.
Položím hrnček na konferenčný stolík, ktorý som včera starostlivo vyutierala až sa leskne ako zrkadlo. Slušná spŕška kvapiek ofŕka dosku a zanechá za sebou spúšť lepkavých bodiek ako prudko som ho umiestnila na stôl. „Povieš aj niečo alebo budem čakať do rána?"
Nevysvetľujte si to zle, nie som ani tak konfliktný typ, ako to, že nie som veľmi trpezlivá. Našla som ho ako ma sleduje spoza rohu, keď mal byť pri tom v tej chvíli na inom mieste, tak chcem počuť dôvod. Aspoň jeden skurvený dôvod.
„Žiarlim," vytisne zo seba, až počujem ako ho to slovo zaškriabalo v hrdle.
To myslí vážne? Za dlhé minúty je toto to jediné čo povie? Nedostane sa mi celý rad výhovoriek a premyslených rozprávok na utíšenie? On mi namiesto toho všetkého čo by mohol povie to jediné, čo už dávno viem.

Ušetrím vás podrobností našej hádky, budem pokračovať v momente, keď som sa zdvihla a s hnevom odišla z bytu. Výťah je znovu obsadený, nejaký dement sa snáď preváža hore dolu, tak zamierim ku schodom. Za chrbtom sa otvoria naše dvere, ale ignorujem to a letím dolu schodmi. Bohužiaľ, ale doslovne. Po pár stupienkoch položím nohu, avšak netrafím a noha mi letí do prázdna a ja už len padám dolu.