KTO Z KOHO ✓

ČASŤ PÄTNÁSTA

Nemo čítam túto správu, nerozumiem vôbec čo to má znamenať. Číslo, z ktorého prišla nepoznám. Zrejme ide o nejaké klebety, no tie ma teraz naprosto nezaujímajú, mám lepšie veci na práci ako sa zaujímať o nepodstatné hlúposti. Bez toho aby som ju medzi smskami aj otvorila, ju zmažem a ďalej sa ňou nezapodievam.
Peter sa vráti z kúpeľne a znovu ma nežne chytí okolo pása a láskavo sa mi zaborí nosom do rozpustených vlasov. „Úžasne voniaš," zamrmle a stisne ma o niečo tuhšie.
„Zlatko, rozpučíš ma," zasmejem sa a natiahnem sa k sporáku. „Poďme sa už najesť lebo nám to vychladne."
Pustí ma a pomôže mi prestrieť na stôl taniere. Veselo si popritom začne popiskovať nejakú známu melódiu z rádia.
Podpichnem ho, „keď ti je tak veselo môžeš neskôr aj umyť riad."
Na tvári vykúzli akože smutný výraz, no o chvíľu si píska ďalej. „Netreba to preháňať, láska."  Znovu sa začneme spoločne smiať. Je to ten druh smiechu, keď ti od slabého úškrnu pomaly vykrúca kútiky do širšieho a širšieho úsmevu až ťa pomaly začnú z neho štípať líca.

Tak narýchlo som si v práci nemala ako vybaviť voľno, chvalabohu vlak na letisko nám ide večer, všetko stíham akurát, na chlp tesne. Tašku s vecami som si musela so sebou vziať už do práce, utekať po ňu domov by som zrejme nestíhala. Za minútku som na stanici, je tu takmer ľudoprázdno za čo som rada. Aspoň budeme mať cestou tam ako taký pokoj. S Petrom sme sa ráno dohodli, že sa tu stretneme polhodinku pred odchodom, nech sa nemusíme naháňať na minútu presne a bojovať s časom. Ako tú nedochvíľnu ma samu prekvapuje, že tu sedím prvá a ešte k tomu skôr ako treba. Sledujem tých minimum ľudí čo okolo mňa prechádza a uvažujem kto z nich má kam namierené. Určite väčšina z vás aspoň raz v živote sledovala dav a premýšľala aký asi vedú život ostatní. Tak isto ich pozorujem teraz ja a v hlave si vymýšľam o každom z nich fiktívny príbeh, kto to je a kam sa práve ponáhľa. Kiežby sa radšej náhlil Peter sem namiesto jedného z nich ktovie kam. Už prešlo zhruba dvadsať minút odkedy tu sedím, no po ňom niet ani stopy. Počkala som kým nemeškal desať minút a napísala som mu správu aby nepovedal, že ho naháňam. Očkom sledujem displej, ale žiadna odpoveď neprichádza. Pár minút vyčkávam, no keď sa stále nič nedeje, píšem znovu. Netrpezlivo sa začnem prechádzať okolo lavičky, krížom krážom robím okolo nej oblúky, krúžim kolo nej ako včielka okolo kvietku. Začína vo mne stúpať nepokoj, do odchodu vlaku zostáva možno tak necelých desať minút a po Petrovi ani chýru. Prestanem pobehovať splašene okolo a naspäť si sadnem. Zhlboka sa niekoľkokrát nadýchnem. Nič to, žiadne strachy, o chvíľu sa tu určite ukáže. Aspoň to si sama sebe snažím nahovoriť, no po každej ďalšej minúte som viac a viac strnulá. Nechápem ako je možné, že tu ešte stále nie je, ešte pár minút a vlak, ktorý tu už čaká odíde. Srdce mi sklamane tlčie div ho neroztrhne. Nie, nie, toto nie je možné, nemohol sa na mňa len tak vykašľať. Sakra, je to ako v zlom filme, stojím sama na stanici, s taškou vecí a nedočkavo sa obzerám zo strany na stranu. Pár ľudí sa už na mňa stihlo zamračene zadívať, jeden či dvaja na mňa hľadia ako na blázna akoby som tu namiesto nervózneho obzerania nahá tancovala okolo lavičky. Mobil ticho mlčí, stále neprišla žiadna odpoveď na moje čoraz netrpezlivejšie a častejšie správy. Napriek tomu, že si nejdem div hlavu odkrútiť z krku, jeho nikde nevidím. Pomaly sa začínam zmierovať s tým, že sa tu neukáže. Netuším čo mám robiť, otočiť sa a ísť domov, sama sa vybrať do vlaku alebo sa ísť niekam z chuti ožrať a zapiť horkosť čo sa mi tlačí v hrdle. Jedno viem, ale iste. Peter tu nie je a ja tu stojím ako do zeme prirastený stĺp a zazerám okolo seba. Do čerta s tým!