KTO Z KOHO ✓

ČASŤ TRETIA

Od kedy som bola naposledy s Petrom prešiel už takmer týždeň. Nemôžem uveriť, že náš takmer dokonalý vzťah prichádza do nezávratných chvíľ akurát pri veciach, ktoré sú tak nehorázne bizarné až ma z toho bolí hlava. Neviem kto z nás je viac tvrdohlaví či paranoidní. Nehádame sa pre klasické drobnosti, pre ktoré si iné páry dokážu vytrhať aj vlasy na hlave. Nie, kdeže, my pretriasame len tak staré témy, že keby o nás niekto písal, zdalo by sa vám, že čítate riadky písané roky dozadu.
Je jedna vec, jediná, ku ktorej sa nehodlám nikdy vracať. No on? Samozrejme, že práve toto ho zakaždým zo všetkého čo môže vytiahnuť láka najviac. Vznáša sa to okolo jeho mozgu ako jeden prehnitý obláčik čo vypúšťa na moje nervy dávky nechutného hnisu nostalgie. Ak to takto bude ďalej pokračovať, tak čoskoro ním budem zaliata a bude sa to s nami ťahať ako sopeľ na rukáve.
Nie vždy to bolo takéto, pamätám si deň, keď sme sa spoznali. Ak vám teraz prídem ako cynická sviňa, nepoznali ste ma vtedy. V tej dobe by sa vám zo mňa vztýčili aj vlasy na hlave alebo hocičo iné.
Po dlhom dni v práci mi vtedy išla vybuchnúť hlava. Sedela som ako každý večer sama v kresle a prepínala stanicu za stanicou, nečakane z milióna kanálov nebolo nič čo by sa aj naozaj dalo pozerať dlhšie ako tridsať sekúnd. Zopár desiatok minút som odolávala a ako vždy dúfala, že televízor sa umúdri a ponúkne mi niečo v podobe rozptýlenia a nie súbor primitivizmov vhodné akurát na uspávanie. Víno mi vôbec neprišlo ako zlý nápad, ale doma samozrejme ani kvapka, takže som musela znovu vyliezť z bytu.
Vo večierke som schytila prvú fľašu sladkého červeného a v tom som ho zbadala. Stál tam úplne sám, vyčnieval medzi regálmi ako stelesnenie mojich sexuálnych túžob a jeho telo priam kričalo aby som naň hľadela. No sklamem vás, nič sa nestalo. Pár sekúnd som na neho hľadela a hlavou mi prechádzali také veci, ktoré by pokojne mohli použiť ako scenár pre niektorý film pre neukojených dospelých. Zaplatila som a vyšla aj zo svojim alkoholickým pokladom von. Teda takmer, presnejšie som sa dotkla kľučky, pootvorila dvere a niekde v momente keď už som takmer prešla cez dvere do mňa vrazil. Je to normálne, také veci sa stávajú každému bežnému smrteľníkovi. Ale nebol by to dosť na nič deň bez toho aby si ku jeho koncu niekto z môjho trička neurobil umelecké dielo pomocou jeho kelímku s kávou, ktorá sa na ňom krásne rozprskla.
Vyvediem vás z omylu, do ktorého ste zrejme väčšina z vás spadli. Peter nebol ten atraktívny chlap medzi konzervami so zaváranou zeleninou. Peter bol pán umelec, ktorý v tom momente vylial celú dávku kofeínu a červenal sa tak silno až som sa začala báť, že mu od krku vyššie prestala prúdiť krv.