KTO Z KOHO ✓

ČASŤ SEDEMNÁSTA

Vystúpime z taxíka pred hotelom a zamierime do malého hotela pri pláži. Tašky vyložíme v izbe a ponáhľame sa na pláž, na ktorú sa tešíme obaja už ako malé deti. Medzi prstami na nohách cítim teplý piesok, zanechávam v ňom stopy smerujúce k vode. V pozadí počuť šum vody a plieskanie vĺn o kamene na okraji. Priblížime sa ruka v ruke ku prvým vlnkám, ktoré nám čoskoro omočia nohy. Voda je ešte vlažná, o pár mesiacov tu vypukne leto v plnom prúde. Vyhovuje mi to, preplnená pláž plná jačiacich ľudí a telo na tele s hromadou takmer nahých osôb, to nie je veľmi lákavá predstava. Teraz keď je tu takmer ľudoprázdno je to lepšie.
„Je to krásne," zamrmlem a rozbehnem sa roztopašne pozdĺž okraja.
Dobehne ma troma dlhými krokmi a výskajúc ma zdvihne za pás do vzduchu. „Ty si krásna."
Začervenám sa, aj po niekoľkých spoločne strávených rokoch bok po boku sa vždy pri jeho lichotivých slovách zapýrim ako nesmelá školáčka. Zohnem sa a ofŕkam mu spŕškou kvapiek tvár.
Neotála a vráti mi to aj s poriadnym úrokom.
Spoločne sa špliechame vo vlnách, každým krokom sme hlbšie a hlbšie, pomaly nám obmývajú nohy, kolená, pás. Voda je chladná, každým centimetrom cítim na tele chladnejšiu, no nevyjdem von aby som nepokazila túto chvíľu, aj keď mám oblečenie  celé premočené.
Peter ma znovu dolapí a zhodí ma do vody celú. Smeje sa, úsmev má široký od ucha k uchu. „Poď von lebo prechladneš," vezme ma do náručia a položí ma do piesku.
Už je večer, šero padá na vodu aj pláž, vôkol vládne ticho, ktoré by sa mohlo dať aj krájať. Cítim na perách slanú chuť mora, taktiež aj jeho čerstvý závan v ovzduší.
Hľadí na mňa ako na božstvo, ležím tam kde ma položil a on ma stále jednou rukou obliepa okolo pása.
„Čo sa deje?" opýtam sa ho lebo v jeho pohľade neviem nič prečítať. Pozerá sa na mňa s takým údivom aký som u neho nevidela ani, keď sme sa zoznámili. Pohľad má nemý, prázdny, sleduje ma svojimi sklenými očami a ani sa nepohne. Prečo ma pre boha tak pozoruje ako keby som sa mala vypariť hneď po tom ako odo mňa odvráti zrak?
Od zimy sa začnem pomaly chvieť, no veľkú vinu na tom má aj on. Cítim sa celá nesvoja a chvejem sa aj kvôli nemu. Vpíja sa do mňa, ani len nežmurkne, očami len pomaly krúži a vstrebáva každý detail môjho tela a tváre.
Keď konečne prehovorí, ledva ho počujem, „nič." Slovo ledva vypustí z pier.
Posadím sa a rukami sa objímem okolo tela. Ako krásne sa tento víkend začal tak sa mi aj z akési nevysvetliteľného dôvodu stráca pomedzi prsty, rovnako ako piesok, ktorý mi práve kĺže po koži. Och, aké doslovné pomenovanie, mohla by som byť básnik. Som celá mokrá a na vlažnom vzduchu mi je neuveriteľná zima. Čakám kedy sa Peter konečne uráči pohnúť. O čo mu ide? Zrejme tu mám sedieť mokrá až kým sa nepremením na chodiaci cencúľ.
„Mali by sme ísť," zodvihne sa a opráši zo seba piesok. Podá mi ruku a pomôže mi na nohy. Bolo na čase.
Som vyvedená z miery, ešte chvíľu vstrebávam jeho krátky výpadok. Čo to malo k čertu znamenať? Potrasiem hlavou, snažím sa tento okamih nechať v úzadí a príliš sa tým nezaoberať. Je lepšie mlčať, nevŕtať sa zbytočne do toho čoho netreba. Aspoň toľko ma život s ním naučil. Pustím sa jeho ruky, páli ma v dlani a akosi potrebujem odstup. Ruky si prekrížim cez prsia, zrejme mi presvitajú cez mokrú látku, bradavky mám tak tvrdé, že by som nimi mohla rezať sklo. Páli to, radšej ich teda skryjem pod dlaňami, kým ma nespatrí nejaký úchylný hlupák a nezačne mi pod nohy nechutne slintať. Kiežby som také indivídum už nestretla.
„Dáme si víno v hoteli?" zo zamyslenia ma vytrhne jeho hlas.
Moment mi trvá kým zareagujem, „jasné, samozrejme."
Ide pár krokov predo mnou, na moju odpoveď sa otočí aby sa na mňa pozrel.
Niečo mi na ňom nesedí, je akýsi mĺkvy. Pozorujem ho, keď mi to konečne dôjde.