KTO Z KOHO ✓

ČASŤ DVADSIATA

Na tvári sa mu blyští šibalský úsmev. Vyjdeme spoločne výťahom na naše poschodie a uvidím pred dverami našej izby vozík so šampanským a misou s jahodami.
Usmejem sa, „chceš ma dnes opiť?" Po fľaši vína som si viac menej istá, že ďalšia fľaša ma už načisto pošle do ríše snov.
„Čo myslíš?" oči sa mu zalesknú a s rukou okolo môjho boku odomkne dvere.
Na chodbe zostávajú na chodbe po mne mokré stopy. „Mohli by sme s tým počkať, spím už po stojačky."
Na moje prekvapenie ho nemusím dlho prehovárať a iba súhlasne prikývne. „Nenamietam," povie a vkročí za mnou do izby.

Po niekoľkých dňoch oddychu a ničnerobenia, sa mi dnes vstávalo do práce celkom ťažko. Nie žeby inokedy som stávala s neuveriteľným elánom, no dnes som teda vykročila z postele s obrovskou chuťou. Chápete ten sarkazmus, že áno?
Ráno snáď po dvestýkrát, keď mi zazvonil budík som horko ťažko rozlepila oči. Viečka ani len nechceli ísť od seba, bolo to ako rozdeľovať od seba dve veci prilepené sekundovým lepidlom. Zvádzala som s nimi boj, držali pevne pri sebe. Keď som sa konečne posadila zistila som, že miesto vedľa mňa je prázdne. Čo som očakávala. Prešiel jeden víkend a znovu je všetko v starých kolajách. Odcupitala som po chladnej dlážke do kuchyne a vypila na jeden dúšok zvyšok kávy, ktorú Peter po sebe zanechal v kávovare. Bola vlažná a málo sladká, no som dostatočne lenivá na to aby som spravila pár krokov a dosypala si do nej viac cukru. Môže začať ďalší deň.

Hrabem sa v kabelke, stojím na vrátnici a hľadám peňaženku. Zakaždým pred odchodom musím kontrolovať snáď miliónkrát či mám so sebou všetko. Počas cesty to ďalších bilión razy pozriem znova, len tak pre istotu. Panický des, keď na stý pokus za sebou zrazu nenahmatám vo vrecku džínsov telefón, poznáte to.
Vonku fučí vetrisko akoby ma chcel vziať so sebou a odniesť na vedľajšiu planétu alebo čo. Uvoľnené pramene z copu mi šľahajú každé dva metre do ksichtu a s chuťou omálam vlastné vlasy na jazyku a v podstate celých ústach.
Divný pocit do mňa prenikne ako ihla žilou niekde v polovici cesty. Z ničoho nič zamrznem uprostred chodníka a započúvam sa do okolitých zvukov. Ulica je takmer prázdna, na opačnej strane vidieť len jediného človeka.
Najradšej by som zavolala Petrovi, len aby som mohla zvyšok cesty pretelefonovať, hocikoho by snáď odradil telefón na uchu a poslucháč na druhej strane. No akokoľvek lovím v útrobách vrecka žiaden mobil v ňom nenachádzam. „Do čerta," zahreším, keď si znovu uvedomím, že mobil leží doma na stolíku v chodbe, nefunkčný najviac ako sa len dá. Že som bola ja taká šikovná a musela ho šmariť do mora ako hádžu ľudia oduševnene mince do fontány. Ach bože.
Zrýchlim krok a zamierim na ulicu pred naším sídliskom. Naskytne sa mi fascinujúci pohľad na prekrásne odratú omietku na jednotlivých panelákoch a poschodia týčiace sa k rozfúkaným oblakom. Cenu za najkrajšie sídlisko by veru práve toto nevyhralo. Ešteže byty vnútri vyzerajú byť v oveľa lepšom stave, keď už vonkajšok pôsobí ako po apokalypse. Keby teraz spoza rohu alebo rovno z diery v chodníku vyliezol polonahý zombie, vôbec by ma to neprekvapilo.
Podráždene si odhŕňam vlasy naviate v tvári, ešteže som už takmer doma, o pár minút ma útroby bytu zachránia pred touto nádhernou víchricou.
Za mnou začujem kroky a môj neistý pocit, že je niekto za mnou sa vráti. Aká hlúposť, veď keď počujem kroky musím mať skutočne niekoho za chrbtom. Jedine že by sme naozaj boli v akomsi nepodarenom scifi filme, to však predpokladám nateraz nehrozí.
Druhý raz v priebehu zhruba týždňa, toto už nebude žiadna posratá náhoda. Nech ide za mnou hocikto neocitol sa tu len tak z ničoho nič. Rozhorčenosť vo mne len tak stúpa, no musím uznať, že cítim aj mierny strach.
Otočím sa na päte a zazriem na človeka za sebou. Takmer na neho spustím slovnú paľbu, no ľútostivý pohľad na akési dedka s palicou ako sa ledva vlečie mi slová zabrzdí kdesi na pol ceste.
S nechápavým pohľadom sa odšuchce okolo mňa preč.
Obzriem sa vôkol seba no nikoho iného nevidím. Sakra, už trpím najnovšie aj paranojou? Obrátim sa naspäť a v tom napravo odo mňa zazriem pohyb. Celé telo namierim tam a uvidím povedomú tvár. Prekvapene pozerám týmto smerom. Načo ma pre boha sleduje? „Ty?" opýtam sa a osobu pár metrov pred sebou prevŕtam očami.