KTO Z KOHO ✓

ČASŤ 22

Poviem to najjednoduchšie snáď ako viem, každá búrka raz prehrmí. Veľká s množstvom žiarivých bleskov, ktoré pretrhnú s lomozom oblohu alebo aj taká, pri ktorej pár razy zaduní hrom a je po nej. Priznávam sa, záleží mi na mojom vzťahu, respektíve na NAŠOM vzťahu a tak držím hubu a krok. Moja povaha tiež má svoje trhliny a nie som taká dokonalá ako sa môžem v niečích očiach javiť.
Za pár dní prehrmelo aj naše domáce peklo, padlo niekoľko naozaj nepekných slov, ešte viac škaredých pohľadov, no nakoniec som podľahla. Výmena názorov s boľavou nohou, na ktorú nemôžem ani len stúpiť je na počudovanie hneď prehraná. Kto by to prosím pekne čakal, že?
Znovu sedím na tej istej pohovke a rýpem si poza nechty. Obzerám si ich unudene zo strany na stranu a premýšľam o takzvanej nesmrteľnosti chrústa a iných hlúpostiach.
Zo zamyslenia ma vytrhne rozrazenie dverí a objaví sa v nich strapatá Adamova hlava. Srdce mi vynechá jeden úder a zatajím dych, keď vojde do bytu. „Ahoj," pozdraví ma až príliš zvesela a zavrie za sebou.
Vôbec sa neunúva mi znovu povedať čo tu robí, mám pocit, že si sem chodí ako na bežiacom páse ako keby tu bol doma.
Pokývam jeho smerom iba lenivo hlavou a nadvihnem spýtavo obočie. „Neber to v zlom," začnem ale presne tak to myslím, „ale nemohol by si niekedy aj obyčajne zaklopať?"
Pery sa mu skrútia do úsmevu. „Nie si predsa nahá Elenor."
To má pravdu, ale obávam sa, že na veci to nič nemení. Nahá síce nie som, ale to on keď sem vtrhol vedieť nemohol. Stopercentne nemá zrak, ktorým by videl cez dvere. Bože môj, sú naozaj všetci muži tak veľké teľatá?
„A keby som bola?" neodolám a spýtam sa ho. Dlho mi chodí po rozume podobná otázka vždy, keď zahliadnem jeho postavu, čo sa stáva čoraz častejšie. Stal sa Petrovou neoddeliteľnou súčasťou až prekvapivo rýchlo. Kebyže neviem aký je Peter v posteli, myslela by som si, že títo dvaja majú spolu akýsi románik a presťahovanie sa sem malo byť len nejakou zásterkou aby mohli byť viac spolu. Ach bože, predstavím si ich vedľa seba nahých a tep mi vyletí hore minimálne o dvojnásobok.
„Malo by mi to vadiť, zlatko?" šepne a priblíži sa ku gauču.
Telo sa mi premení na kameň a prirastie k pohovke od očakávania. Dych sa mi stratil a márne po ňom lapám, keď sa ku mne nakloní a chytí ma prstami zľahka za bradu.
Znovu sa prenesiem pred panelák kde sa ma kedysi dotkol presne tak isto. Žalúdok mi spraví salto a oči nespúšťam z jeho pier, ktoré sú len na dosah ruky.
Pokúsim sa niečo povedať, ale z hrdla sa mi dostane len zachrapčanie. Skúsim to znovu a sotva počuteľne odvetím, „myslím, že áno."
Tých zopár sekúnd, čo ma drží, tvár tesne oproti mojej mi príde nekonečných.
„Nie, Elenor," šepká mi až cítim jeho horúci dych na perách ako je blízko.
Zdravý rozum už je na pol ceste niekam preč, ale vzchopím sa a zavrtím hlavou na protest, „ale áno, Adam." Je to prvýkrát čo ho oslovím po mene a vidím ako sa mu z toho rozžiarili oči.
Nezáleží koľko protestujem a koľko razy poviem nie, on sa aj tak znovu priblíži viac ku mne a pootvorí pery. Je tak nehorázne blízko, naše ústa sú od seba vzdialené len na milimeter, aj ten je oproti tomuto obrovská vzdialenosť. Delí nás kúsok menší ako medzi nás vsunutý list papiera.
Pokúsim sa pohnúť, no údy mám ako z olova a nedokážem to. Nie, toto nie je správne, no nech sa snažím koľko chcem, som ním paralyzovaná a už takmer cítim chuť jeho pier na svojich.
Oči má prikované do mojich a chystá sa ma pobozkať. Nič však neurobí, narýchlo sa odo mňa odtiahne, keď vo vchodových dverách zacinkajú kľúče.