Na ďalší deň sme išli do nemocnice pozrieť Brianovho otca Georga. Zastavili sme pred obrovskou bielou budovou,vošli sme dnu a zamierili si to rovno k izbe Georga. Stál tam akurát doktor.
"Pán doktor,dobrý deň."ozval sa Brian.
Doktor sa k nám otočil. "Brian,dobrý deň."
"Ako je otcovi?"spýtal sa.
"Včera večer mal operáciu. Mal roztrhanú slezinu,museli sme mu ju vybrať."vysvetľoval. "Bude však potrebovať ešte krv,ale nie od vás. Vy už nemôžete."
"Dočerta. Ale bude žiť,však?"
"Zatiaľ je to s ním dobré,ale jedine on to môže ovplyvniť. Musí bojovať o svoj život."povedal.
"Ja mu nemôžem darovať krv?"ozvala som sa.
Doktor na mňa spýtavo pozrel. A vy ste kto? Ste súrodenci?"
"Nie,to je moja snúbenica."povedal Brian.
"Akú máte krvnú skupinu?"spýtal sa.
"A pozitív."odpovedala som v dúfaní,že naše skupiny sa budú zhodovať.
"Poďte so mnou. Vy zatiaľ môžete ísť za otcom."nakázal doktor. Išla som s ním do inej miestnosti,kde mi začal brať krv. Trvalo to asi 10 minút a dal mi aj pohár vody.
"Dobre,hotovo,môžete ísť za Georgom."povedal a ja som išla. Brian tam sedel vedľa postele a držal otca za ruku.
"Som tu."ozvala som sa. Pritiahla som si stoličku z druhej strany postele a tiež som ho chytila za ruku. "Zdravím,môj budúci svokor."prihovorila som sa. "Dúfam,že budete žiť,pretože pamätáte ako ste nám sľúbil,že nezomriete pokiaľ neuvidíte naše deti?"pousmiala som sa nad tým a tým som potláčala slzy. Brian ich však spustil,ale tiekli len pomaly. "Ja verím,že sa stretneme spolu na našej svadbe..."potiahla som nosom. "Prosím...George,chcem aby ste žil."
"Sofia..."šepol Brian a utrel si slzy. "Robíš mi to ešte ťažšie."povedal.
"Prepáč,ale..."nedopovedala som,lebo odrazu som zacítila na ruke tlak. George. Stlačil mi ruku. Zhlboka som sa nadýchla. "Brian...on...on mi stlačil ruku."šepkala som.
"Mne tiež. Idem zavolať doktora."postavil sa a rýchlo išiel nájsť doktora. V tom George otvoril oči a pozrel pomaly na mňa.
"Sofia..."vydal zo seba George.
Stiekli mi slzy. "Som tak rada...zachviľu príde Brian."
Medzi dverami sa objavil Brian a doktor. Doktor pristúpil k Georgovi a pýtal sa ho ako sa cíti.
"Môžete tu s ním ešte zostať."povedal a odišiel.
"Otec...som taký šťastný,že si sa prebral."povedal Brian a objal ho.
"Synček...Sofia. Čo sa stalo?"
"Mal si haváriu. Stratil si veľa krvi,darovali sme ti obaja. Mal si aj operáciu,ale doktor ti povie viac. Ocko...chcem ti len povedať,že ťa mám neskutočne moc rád. Nechcem o teba prísť,takže prosím bojuj."povedal Brian.
"Ľúbim ťa synček. Aj teba Sofi."žmurkol na mňa a ja som sa usmiala. "Ďakujem vám moc."
"Už musíte odísť. Váš otec potrebuje oddych,ideme mu dať ešte tú krv od vašej snúbenice."povedal doktor. Rozlúčili sme sa s Georgom a išli k Brianovi naspäť domov.
"Konečne sa prebral..."povedal a usmial sa.
"Aj ja sa teším."pobozkala som ho na líce a on ďalej sledoval cestu.
Keď sme prišli k nemu domov,bolo odomknuté. Bolo nám to čudné. Zamykali sme. V obývačke stála nejaká žena. Mala gaštanové vlasy po plecia,štíhlu postavu a modré oči.
"Mama?"ozval sa prekvapene Brian.
♥♥♥
Dúfam,že sa vám časť páčila.
