Dollmaker(prebieha úprava)

Tajomná chodba

Kam sa to dievča podelo? Pred chvíľou sa tam prehrabávala v knihách a teraz je fuč. Pána Stinksa som položila opatrne na zem a vydala som sa hľadať jeho majiteľku. Na rebrík som bohužiaľ vyliezť nemohla, ale pozerala som stále hore či sa tam niekde neobjaví. Všade bolo hrobové ticho čo mi prišlo divné, pretože ak by aj náhodou niekde spadla určite by vydala nejaký zvuk, no stále tu bolo ticho. Naozaj som nevedela čo mám robiť, pretože odísť som nechcela, no zostať tu sa mi moc tiež nepozdávalo, plus, bola som v miestnosti s prekliatym plyšiakom ktorý by sa mohol naštvať a zabiť ma kedykoľvek bude chcieť.

Zúfalo som si pred pána Stinksa sadla a nevedela som čo robiť. Ak by som nemala nohu z vosku, išla by som ju hľadať, ale nech sa budem snažiť akokoľvek veľmi, na ten rebrík nevyleziem. Prekliaty Dollmaker!

,, Zmizla ti majiteľka." povedala som smerom k plyšovej zebre. Cítila som sa ako blázon, pretože som sa prihovárala k plyšovému zvieraťu. Bol to celkom zlatý plyšiak, až na to že bol vražedný a moc sme sa my dvaja nekamarátili. Ale zatiaľ pre mňa nevyzeral nebezpečne. 

O chvíľu sa ozval silný rachot, až som si musela zapchať uši. Všade sa víril prach, nič som nevidela a začala som kašľať. Z dohľadu mi zmizol aj pán Stinks. Prach po chvíli usadol a ja som pred sebou už knižnicu nevidela. Bolo tam niečo celkom iné.

Bola tam obrovská chodba v ktorej bola tma. O chvíľu z nej vyšla Katie s vystrašeným výrazom. Celá sa klepala a tvárila sa, akoby pred chvíľou videla smrť. Popravde, ani mne nebolo všetko jedno, pretože ten silný rachot mohol zobudiť Dollmakera a ten sa tu môže každú chvíľu objaviť a obe nás nepekne potrestať.

,, Preboha kde si bola?!" vykríkla som na Katie hneď ako prišla ku mne. Úplne celá sa triasla až som o ňu začala mať obavy. Bola aj trochu špinavá, ale to bola pravdepodobne špina ktorú máme všetky v celách.

,, Objavila som takú chodbu v ktorej je niečo čo musíš vidieť." povedala trasľavo a vzala ma za ruku ktorú som jej okamžite vytrhla. Nemohla som ani pomyslieť na to, že by som sa mala vydať do nejakej tmavej chodby v ktorej ani neviem čo je a čo tam na mňa môže číhať. 

,, Čo?! Zbláznila si sa?! Mňa žiadna hlúpa chodba nezaujíma musíme nájsť tú knihu a vypadnime odtiaľto čím skôr!" povedala som jej nahnevane. Musíme vypadnúť inak si to všetko nepekne odnesieme.

,, Mallory, musíš to vidieť. Prosím, je to dôležité." povedala mi zúfalo a mala slzy v očiach. Stále som nechápala, čo také podstatné tam môže byť, že ma tam chce silou mocou priviesť. Nehodlala som tam ísť za žiadnych okolností. Nijako ma nepresvedčí.

,, Katie, zbytočne tu týmto riskuješ život, musíme nájsť tú knihu a odísť, nemôžeme tu dlhšie zostať a ísť preskúmavať nejakú nepodstatnú chodbu." povedala som jej už pokojnejšie, ale ona sa aj tak nenechala odradiť. Schmatla ma za voskovú ruku a ja som si nemohla pomôcť lebo ňou neviem hýbať. Začala som cúvať a pomaly som si ruku z jej zovretia vybrala druhou rukou. Bolo to pre mňa celkom ľahké, pretože Katie je len dieťa a nemá väčšiu silu ako ja.

,, Preboha čo sa to s tebou deje?! Nemôžeme tam ísť! Chceš snáď zomrieť dievča?!" skríkla som na ňu opäť. Ona sa na mňa len s nádejou v očiach pozrela. 

,, Prosím Mallory, musíš sa tam ísť pozrieť, proste musíš." prosila ma ale ja som nechcela ustúpiť.

Až keď som počula ťažké kroky ktoré mierili do tejto miestnosti, schmatla som Katie za ruku a vbehli sme do tmavej chodby.