Dollmaker(prebieha úprava)

Vražda slúžky

,, N-nič. Len ma ten stôl veľmi zaujal, chcela som si ho prezrieť. Je z dubového dreva?" spýtala som sa a celá sa triasla. Bála som sa, že ma uvidel brať tú zbraň. Pretože ak ma uvidel, tak som na mieste mŕtva. Síce som neveriaca, ale teraz som sa modlila ku všetkým Bohom ktorý sú, aby ma nevidel tú zbraň kradnúť. Vedela som, ako veľmi sa vedel nahnevať. Och, ja hlúpa, prečo robím takéto unáhlené rozhodnutia!

,, Haha,mala si sa vidieť. Nie, nie je z dubového dreva. Vlastne ani neviem z akého dreva je, môj otec ho kúpil keď som ešte ani nebol na svete. Vieš, tiež mal záľubu v zbraniach. Preboha Mallory len som ťa chcel vystrašiť, nemusíš tu hneď odpadnúť" povedal a smial sa.Nedivila som sa keby som aj odpadla. Spadol mi obrovský kameň zo srdca. Vydýchla som si a podišla k nemu. Pozrela som sa na fotku ktorú držal v ruke. Bol na nej malý škaredý, štrbavý chlapec ktorý držal rovnakú zbraň ako tú, na ktorú som ukázala, aby som odlákala Dollmakera. Naozaj som škaredšie dieťa v živote nevidela. A Dollmaker sa ani moc nezmenil. Vyzeral rovnako, iba o 30 rokov staršie. Fotka už bola stará, čierno-biela a rozpadnutá, nebolo na nej skoro poriadne malého Dollmakera vidieť.

,, Toto som ja. Mal som vtedy 8 rokov. Bol som celkom zlatý, však?" povedal a ja som prikývla. Nie, vôbec nebol zlatý. Bolo to hnusné malé decko, čo malo skončiť buď vo väzení alebo na psychiatrii, pretože medzi normálnych ľudí nepatril a nezaslúžil si behať na slobode. Jeho otec by ho tam určite zatvoril, ak by vedel, čo z jeho syna vyrastie. Alebo možno aj nie, možno bol jeho otec tiež takýmto monštrom.

,, No, ale už musíme naozaj ísť. Odprevadím ťa ku dverám, do cely už trafíš, však?" spýtal sa a ja som prikývla. Odišli sme z izby a Dollmaker ma odprevadil ku dverám pivnice. Otvoril mi dvere a ja som začala schádzať po schodoch dolu. Už som len počula ako dvere zabuchol a zamkol. Prešla som cez miestnosť v ktorej sa operuje, až na dlhú chodbu na ktorej konci boli dvere do väznice. No všimla som si, že boli pootvorené, takže slúžky museli priniesť večeru. Kráčala som pomaly a potichu. Chcela som vedieť, či ma náhodou nemajú v pláne prezradiť ostatným dievčatám.

Priplížila som sa pomaly a hlavne po tichu ku dverám a priložila som oko k medzere medzi dverami a stenou aby som videla dnu. Slúžka iba prechádzala pri prvých celách a rozdávala jedlo a vodu. Vždy chodili všetky tri, nerozumiem prečo dnes rozdávala potravu len jedna z nich.

,, Neverte tej šialenej Mallory. Ani si neviete predstaviť, aké nebezpečenstvo vám pri nej hrozí. Radšej sa od nej držte čo najďalej a hlavne, s ňou nekomunikujte. Je to nebezpečná kurva ktorá poplietla Johnovy hlavu. Neviete si ani predstaviť, čo by pre ňu dokázal urobiť. Pokojne by nás všetky zabil ak by mu to prikázala! A ešte to čo urobila Lindsay...Je to hrozné." povedala slúžka a pomaly sa posúvala pri celách a rozdávala jedlo a vodu. Takže by ich všetky zabil, ak by som mu prikázala? To nie, taká sviňa zatiaľ nie som. Či?

 Horšie pre nich bude keď budú musieť žiť celý svoj život tak ako vypadajú. Ako bábky. Myslím že to pre ne bude lepší trest ako smrť. Ale keď som začula, že hovorí o Lindsay v spojitosti so mnou, vytiahla som z puzdra svoju čiernu dýku. Nechcem, aby sa o tom dozvedeli, aj keď mi ublížiť nijak nemôžu. Potrebujem v tomto väzení žiť týchto pár dní v pokoji. Pretože o pár dní už budem konečne voľná a budem môcť urobiť to, čo už chcem odkedy ma sem priviedli. Vykonať pomstu, na ktorú ani jeden obyvateľ tohto podzemia a domu, nezabudne.

,, Čo urobila Lindsay? Ona za jej smrť určite nemôže. Myslím, že si celkom rozumeli, teda až do dňa kedy tu na ňu Mallory kričala ako bláznivá. Nechápem, čo to do nej vtedy vošlo, ale podľa mňa je to slušné dievča." ozvala sa jedna z nich. 

,, Nebojte sa, raz sa dozviete, čo všetko tá vaša svätá Mallory urobila. Potom na ňu určite zmeníte názor." povedala slúžka urazene, pretože jej žiadne dievča nechcelo veriť. Už bola na konci chodby, do mojej cely hodila jedlo a vybrala sa preč.

Viem, že teraz možno urobím vec, ktorú by som inokedy nikdy za žiadnych okolností neurobila, ale nemám na výber. Slúžky ma začínajú ohrozovať a ja nemôžem dopustiť, aby mi nejako môj plán narušili alebo ma nebodaj prezradili Dollmakerovy. Boli pre mňa nebezpečné, presne tak isto ako ja pre nich. Toto bola hra o prežitie. Zabi, inak budeš zabitý.

Dokrívala som sa do miestnosti kde sa operuje a porozhliadla som sa či tu niekde nie je Dollmaker. Nebol tu a ja som mala málo času na to, aby som slúžku zniesla z tohto sveta, pretože sa tu Dollmaker určite každú chvíľu objaví, lebo vravel, že pôjde robiť ďalšiu operáciu.

Začula som vrzgot kolies vozíka na ktorom viezla slúžka jedlo. Každou chvíľou sa približovala. Ja som už mala svoju dýku pripravenú, no nemala som v pláne ju zabiť v tejto miestnosti. Pretože v tomto podzemí sa skrývala jedna miestnosť, v ktorej mal Dollmaker rôzne náradie na odpratanie tiel. Tam som plánovala skryť telo slúžky, pretože Dollmaker teraz určite nemal v pláne niekoho zabíjať.

Keď už mala slúžka v pláne zabočiť do miestnosti, vyskočila som na ňu a odkopla vozík preč. Ona na mňa len vyvalila oči a snažila sa zakričať. Podarilo sa mi jej zakryť ústa a priložila som jej ku krku dýku.

,, Drž hubu! Teraz pôjdeš pekne potichu so mnou a ani necekneš je ti to jasné?!" zašepkala som jej do ucha pretože som nechcela aby ma dievčatá alebo Dollmaker začuli. Ona len vydesene prikývla a ja som ju začala tlačiť späť na chodbu. Zastala som pri 5 žiarovke a zatočila s ňou. Stena zapraskala a o chvíľu sa tam objavili čierne dvere. Dollmaker tu mal naozaj vážne zaujímavý systém. Ale bol príliš hlúpy a ukázal mi aj túto miestnosť a ešte aj presne to ako ju otvoriť.

,, Vieš, niekedy je lepšie niektoré veci nevedieť. A ty toho vieš aj s tvojimi parťáčkami príliš veľa. A ja nemôžem dopustiť aby som zomrela. Takže, keďže ja zomrieť nechcem, ty budeš musieť." povedala som a slúžka sa mi snažila niečo povedať. Tak som jej teda odokryla ústa a dopriala jej jej posledné slová pred smrťou.

,, Prisahám, že ja by som nič nepovedala! Ani jedna z nás by nič nepovedala! Prosím ťa pusť ma!" vykríkla zúfalo.

,, Nesprávaj sa ako z nejakého béčkového hororu, kde obete sľubujú vrahom modré z neba aby ich nezabili. Ja už som sa rozhodla moja milá vieš?" sykla som a pritlačila jej dýku bližšie k hrdlu.

Chcela znovu zakričať, ale ja som jej prikryla rukou ústa. Strčila som ju do miestnosti a dvere sa za nami zabuchli. Musela som ju zabiť tu, pretože ak by som to urobila na chodbe tak by tam bola krv a Dollmaker by hneď vedel, že sa niečo muselo stať a začal by všade pátrať až dokým by nenašiel čia tá krv bola. O chvíľu by zistil kto to urobil, pretože ako jediná mám voľný prístup k podzemiu.

,, Možno keby som sa sem nikdy nedostala, toto by sa ti nestalo. Neboj, urobím to rýchlo nechcem ťa trápiť, pretože si mi v podstate nič neurobila, ale si pre mňa veľkou hrozbou, ako aj tvoje parťáčky." povedala som jej a podrezala jej hrdlo dýkou. Trochu som od nej odstúpila aby ma jej krv, ktorá jej striekala z tepny, nezašpinila. Vydávala chraptivé zvuky a priložila si ruky ku krku. Aj keď som si bola veľmi dobre vedomá svojho činu, nemohla som sa jej dívať do očí. Jednoducho som sa nemohla pozerať, ako jej z očí vyhasína život vďaka mne. Preto som odvrátila pohľad niekam inam. No stuhla som, keď som si všimla v rohu miestnosti kameru.