Dollmaker(prebieha úprava)

Chapter 2 - Wake up

Na temnej dlhej chodbe sa rozsvietili staré žiarovky. Pre obete tohto miesta však svetlo značilo tú najväčšiu temnotu, pána tohto domu.

Ani jedna sa neodvážila pristúpiť k mrežiam, nikto nechcel vidieť jeho tvár, ktorú vždy vidia nad sebou na operačnom stole. Zaujalo ich však niečo iné.

Priniesol medzi ne ďalšie dievča.

Jemne pootvorila oči, keď sa zobudila na zvuk hlasných krokov. Niekto ju niesol prehodenú cez svoje rameno. Nevidela ho, iba jeho chrbát a to čo bolo za nimi. A samozrejme aj veľkú sekeru od krvi v jeho pravej ruke.

Netušila kam ju berie, ani kde sa nachádza.

Jeho kroky sa ozývali na dlhej chodbe plnej malých väzníc. Všetko videla rozmazane, ale videla že sa v každej z väzníc nachádza nejaký človek, nevidela ich však vôbec ostro.

Pokúsila sa nejako pohnúť alebo kričať o pomoc, no úplne márne. Z úst jej vychádzali iba jemné stony, keď sa snažila aspoň trochu pohnúť, bola však úplne paralyzovaná.

Myslela si, že ju už nesie večnosť, až nakoniec zastavil. Zhodil si ju dole z ramena a ona spadla tvrdo na zem. Ležala bezbranne na bruchu a keď vystrela pomaly ruky pred seba, aby sa odplazila preč, na chrbte ju zasiahol tvrdý úder. Šliapol jej na chrbát, zatiaľ čo hľadal správny kľúč od jej väzenia. Položila si hlavu na studenú zem a akceptovala svoju prehru. Nemala šancu sa spod jeho nohy vyslobodiť, nemala vôbec žiadnu silu.

Keď kľúč našiel po pár minútach dvere cely otvoril, surovo ju chytil za vlasy a hodil dnu a zamkol. Opäť sa ozvalo dunenie krokov, ktoré po chvíli ustalo a všade nastala tma.

Nezvládla nič viac, len sa pomaly doplaziť ku stene cely a oprieť sa o ňu chrbtom. Nemala tušenie, kto ju uniesol a ani prečo. Jej telo bolo napäté strachom z toho čo bude ďalej. Dostať sa von z tejto cely je celkom nemožné. Všade je strašná tma, plus dvere od väzenia sú zamknuté a ona v sebe nemá ani silu na to, aby vstala.

Sedela opretá o stenu a slzy jej pomaly stekali po tvári. Nikto ju pravdepodobne nikdy nenájde a ktovie čo s ňou má v pláne ten blázon čo ju uniesol.

Z premýšľania ju vytrhla ruka na jej členku a ona hlasne vykríkla a pritiahla nohu k sebe. Snažila sa v tme zistiť čo to bolo, ale nič nevidela.

,,Nestraš nám nováčika." ozval sa hrubý ženský hlas, na čo sa niekoľko žien zasmialo. Mallory bola zdesená ešte viac.

,,Kde to som?" spýtalo sa tichým hlasom dievča, ktoré sem predchvíľou surovo hodil jej únosca.

,,My tomu hovoríme peklo. Dollmaker to volá veľdielom svojho života, jeho Doll House. A zákazníci to považujú za obchod, kam si prídu vybrať vhodný...tovar."

,,Tovar?" spýtala sa trasľavo, pretože netušila, čo tým myslia.

Chvíľu bolo ticho a potom sa znovu ozval hrubý ženský hlas: ,,Nás. Tovarom sme v tomto dome my. Tovarom, ktorý musí byť dokonalý, ktorý musí počúvať na príkaz a nechať so sebou robiť čo chce."

,,Niekto nás predsa musí hľadať. Určite nás niekto nájde."

,,Nebuď naivná. Tento biznis je tu už roky. Viaceré z nás sme tu už niekoľko rokov, poznali sme ženy, ktoré tu boli dlhšie ako my. Ver mi, nikto nás hľadať nebude."

,,Tomu neverím. Nemáte rodiny? Kamarátov? Niekto vás predsa hľadať musel." povedala do tmy neveriacky Mallory. Jej rodičia ju určite prídu hľadať, veď je to ich dcéra, ktorá zmizla bez stopy.

,,Prečo by niekto hľadal niečo, čo predal?"