Dollmaker(prebieha úprava)

Ďalšie väzenie

Vliekli ma dole po drevených, starých, polorozpadnutých schodoch. Držali ma neskutočne pevne, nemohla som sa ani hýbať. Zahli za roh a predo mnou sa objavila dlhá chodba s celami. Aj toto miesto bolo osvetlené len sviečkami. Hodili ma do jednej z ciel a zamkli ma. Super, z jednej diery do ešte väčšej. 

V tejto cele to bolo ešte horšie, ako v tej v ktorej ma drží Dollmaker. Lenže Johnove väzenie aspoň vyzeralo trošku normálne, ale tu chytím nejakú chorobu. No jediné šťastie som mala v tom, že dvere od tejto cely boli zo starého práchnivého dreva čiže do nich stačí trochu silnejšie kopnúť a hneď sa rozpadnú. Najradšej by som tie dvere rozkopla ihneď, lenže to bohužiaľ nejde pretože sa pred moju celu postavili dve bábky aby dávali pozor, aby som neutiekla.

,, Pssst." mykla som sa keď sa mi pri uchu ozvalo "pssst". Hneď som sa otočila, aby som zistila odkiaľ ten zvuk pochádza. V cele vedľa mňa bolo nejaké dievča, no moc dobre som ju nevidela pretože sviečky celú miestnosť moc dobre neosvetľovali. Usmievala sa na mňa ako slniečko na hnoji a ja som na ňu nechápavo pozerala.

,, Ja som Mária." povedala potichu, že som to skoro ani nepočula. Na moje prekvapenie, na tele nemala žiadnu plastovú časť. Asi nepatrila medzi tieto bláznivé ženské.

,, Ja som Mallory." odvetila som jej naspäť aj keď som nemala veľkú chuť sa s ňou rozprávať.

,, Ty asi nie si zo Slovenska však?" spýtala sa a ja som prevrátila očami. 

,, Som, ale matka mi dala proste také meno, nemôžem za to že neznie moc slovensky." povedala som nahnevane. Stále ma hnevalo, že sa ma na to niekto pýta. Aj v škole sa mi každý za moje meno smial a hovorili mi, že ja určite nie som zo Slovenska. Čo je na tom, že mám aké meno? Niektorí ľudia sa volajú podľa značiek áut a nikto im nič nehovorí.

,, Aha, prepáč asi nemáš rada keď sa ťa na to niekto pýta, však?" povedala s úsmevom na perách. Prikývla som. Nechcela som byť na ňu zlá, zdala sa ako milé dievča, ale ja teraz musím vymyslieť plán na útek a to ako zachrániť toho idiota aby som nezdochla aj ja, a nie aby som sa tu rozprávala o nepodstatných veciach.

,, Koľko máš rokov?" spýtala sa ma a úsmev sa jej viac rozšíril. 

,, Pozri Mária, ja tu naozaj nemám čas sa rozprávať!" zašepkala som a ukázala na chrbáty dvoch otočených bábok a chcela som jej tým naznačiť sa pred nimi moc rozprávať nechcem. Ak by som sa nenachádzala v takejto situácii tak pokojne sa s ňou budem rozprávať aj do rána ale nemám na to vôbec čas.

,, Aha, chápem. Počkaj." povedala a priblížila sa k dverám od cely.

,, Ehm, ehm." odkašľala si a bábky k nej otočili hlavu. Vyčarovala obrovský úsmev a bábky podišli k jej cele.

,, Mohli by ste mi priniesť vodu prosím?" poprosila ich a ony len prikývli. Otočili sa a začali odchádzať. ,,Oh a prineste aj pre moju kamarátku." zakričala im ešte, ale nereagovali a odišli preč.

Nastala moja šanca. Musím sa odtiaľto čo najrýchlejšie vypariť, kým mám ešte čas. Cúvla som dozadu aby som sa mohla rozbehnúť.

,, Čo to robíš?" spýtala sa ma Mária a zdvihla jedno obočie.

,, Musím sa odtiaľto dostať." povedala som a chystala som sa rozbehnúť.

,, Tie dvere nerozkopneš. Možno vyzerajú, že ich rozkopneš ľahko, ale len sa na nich celá polámeš tak si sadni." povedala a posadila sa na zem.

Nepočúvala som ju. Rozbehla som sa a kopla do dverí.