Dollmaker(prebieha úprava)

Denník uneseného dievčaťa

Utekala som najrýchlejšie ako som vládala. Pálili ma nohy a začínalo ma štípať v krku. Chvíľu som za sebou počula dupot niekoľkých bábok, ale po chvíli som ich striasla v jednej slepej uličke. Oprela som sa rukami o kolená a začala som zhlboka dýchať.Keby som bežala o chvíľu dlhšie, tak by som asi odpadla alebo rovno zomrela. To mám za to, že som na hodinách telesnej nikdy nebehala.

Po vydýchaní som sa vyrovnala a rozhodla som sa nájsť nejaký dom v ktorom zostanem, aspoň dokým nevymyslím čo mám robiť ďalej. Vykukla som z uličky na ulicu a nikde nikoho nebolo. Chvíľu som ešte pozorovala ulicu, či sa tam náhodou niekde nezjaví bábka, ale keď stále nikto na ulici nebol, rozhodla som sa z tej slepej uličky vyjsť von. Prechádzala som okolo rôznych domov a nikde nikoho nebolo. Nakoniec som vstúpila do najväčšieho čo na tejto ulici bol a rýchlo som za sebou zabuchla dvere. Zostala som stáť na chodbe a načúvala som či náhodou nezapočujem nejaký zvuk alebo kroky, ale v dome bolo hrobové ticho. Potichu som sa presunula do kuchyne a prezrela som si to tu. Všetko v tomto meste bolo hrozne staré a na dnešnú dobu dosť nemoderné. A táto kuchyňa rozhodne nebola výnimkou. Starý nábytok, poháre, taniere. Všetko ako z minulého storočia. V kuchyni som rozhodne zostávať nechcela, lebo to bola izba hneď pri dverách a ak by sem vošla majiteľka tohto domu, tak by ma v tejto miestnosti okamžite našla a zaviedla určite naspäť do väzenia alebo by ma rovno zavraždila. No aj keď neviem či tu vôbec niekto býva, pretože to tu vyzerá naozaj dosť opustene, všade je prach a pavučiny a je tu všade neporiadok. Nechápem ako v niečom takomto môže, alebo skôr mohol, niekto žiť.

Vyšla som teda z kuchyne a neišla som sa pozerať do izieb na prízemí, ale šla som rovno hore po schodoch. Išla som pomaly, pretože som nevedela či sa náhodou niekto hore neskrýva a nechcela som aby ma započul. Vyšliapala som pomaly schody a rozhliadla som sa okolo seba. Hore to nevyzeralo o nič lepšie ako na prízemí. Všade bola špina, prach, pavučiny a hlavne neporiadok. Nakukla som do každej jednej z izieb a nakoniec som sa rozhodla, že svoj čas v tomto dome strávim v pracovni ktorá bola na konci chodby a z jej okna bol výhľad na námestie kde pobehovali bábky a niečo pripravovali. Preto boli ulice tak prázdne, keď som utiekla z väzenia. Pravdepodobne sa chystajú na nejakú veľkú slávnosť, pretože boli všetky úplne nadšené a behali po námestí ako bláznivé.

V tejto pracovni som objavila obrovskú knižnicu ktorá siahala až po strop izby. Podišla som k nej a začala som si prezerať knihy. Boli zaprášené a bolo viditeľné, že sú dosť staré a písané v rôznych jazykoch z rôznych období. Ako som tak prechádzala všetky tieto knihy, narazila som na jednu, ktorá bola menšia od ostatných a bola výzorovo inakšia ako ostatné. Keď som ju otvorila, zistila som, že to nie je kniha ale denník. Nemala som aj tak čo robiť, tak som sa usadila do kresla a začala som čítať pár stránok z denníku, ktorý písalo nejaké dievča.

1.6.1989

Plavíme sa po nejakom mori. Neviem čo je s mojou sestrou, ale mám o ňu veľký strach. Je ešte veľmi malá a nedokáže sa o seba postarať. Nasilu nás od seba odtrhli a ja neviem kde sa nachádza. Uniesli ma a moju sestru pravdepodobne tiež.  Sú tu so mnou naozaj divné ženy, ktoré vyzerajú ako bábky, ale sú tiež pripútané k stĺpom ako ja. Našťastie nám ruky nezviazali a ja si môžem konečne do tohto denníku niečo zapísať. Sledujú nás neustále a nejedli sme už niekoľko dní. Naozaj som nejedla už niekoľko dní a bojím sa že zomriem na vyhladovanie.

-M.

3.6.1989

Stále sa plavíme. Včera nám konečne priniesli nejaké jedlo a vodu, aj keď toho nebolo nejak extra veľa a ani to nechutilo dobre, ale bolo to aspoň niečo, lepšie ako nič. Vraveli, že nás vezú na Slovensko. Nikdy som o tej krajine nepočula. Všetky dievčatá sa tu medzi sebou bavia v rôznych jazykoch, ale nikto nehovorí po španielsky ako ja. Cítim sa tu veľmi osamelá, aj keď je okolo mňa niekoľko dievčat, no nikto sa so mnou moc nerozpráva. Možno hovoria aj nejaké podstatné informácie, ale ja rozumiem po anglicky naozaj iba pár slov. Práve som dojedla svoj posledný kúsok jedla a neviem kedy nám prinesú ďalšie. Dúfam že to bude čoskoro.