Dollmaker(prebieha úprava)

Les bábok

,, Pozri, nemal som ťa sem brať, ale musel som. Teraz prejdeme cez tú bránu a vojdeme do toho pekla. Nájdeme pomoc a odídeme čo najskôr. Ale nesmieš sa tým stvoreniam pozerať do očí. Je ti to jasné?" povedal prísne a ja som len prikývla. Pred nami sa totiž objavila obrovská čierna brána, za ňou kamenná cesta ktorá niekam viedla, ale cez toľké stromy som nevedela kam. Veľmi som sa obávala čo to bude za stvorenia a najradšej by som zostala tu v aute a celé ho opevnila a nikdy z neho nevyliezla. Predtým než som sa dostala do Dollmakerovho podzemia, tak som bola veľkou fanúšičkou hororov, a chcela som si vyskúšať aké to je sa v takej situácii ocitnúť, a vždy som nadávala postavám v tých filmoch za ich rozhodnutia, a teraz keď sa v jednej z tých situácii ocitám ja, tak vidím že naozaj to nie je také jednoduché, ako sa to v tých hororoch zdá.

Dollmaker ešte chvíľu čakal a až potom sa priblížil s jeho starým autom k bráne. Videla som na ňom že sa bojí, akoby ho tam čakalo najväčšie peklo, a popravde možno aj čakalo. Neviem čo sa za touto bránou nachádza, takže to nemôžem posúdiť. Ja som z toho tiež dosť vydesená a to som na tomto mieste ešte ani nebola, ale na Johnovy bolo vidno, že už tu niekedy byť musel a že to tu veľmi dobre poznal. Myslela som, že bránu budeme musieť nejak špeciálne otvoriť, ale nič také sme robiť nemuseli. Hneď ako sme sa priblížili k bráne, tak sa začala sama od seba pomaly otvárať. Dollmaker sa pohol pomaly v pred a ja za ním.

Prešli sme pár metrov a všade boli len samé stromy. Pootvorila som trochu okno pretože v aute bolo strašné teplo a okamžite ma ovial studený decembrový vietor. Až teraz som si uvedomila, že vôbec nikde nie je počuť žiadny zvuk. Akoby sme prechádzali prázdnotou, vôbec žiadny zvuk okrem motora auta z roku 2000. Dollmaker je boháč a kúpi si také staré auto. Keď som to auto prvý krát uvidela neverila som, že nás to dovezie až do tatranských lesov, myslela som že sa rozpadne už niekde pri Nitre. No to auto išlo ako drak čo ma dosť prekvapilo, pretože moc pojazdne na prvý pohľad nevyzeralo.

Po chvíli som si začala všímať nejaké objekty na stromoch. Boli len v diaľke a nevidela som ich zreteľne. Až po pár metroch sa začali objavovať aj na stromoch okolo nás. Boli to bábiky rôznych druhov, veľkostí a tvarov. Na ich telách bol sneh a cencúle. Stačila mi len chvíľka na to aby som zistila, že tieto bábky sú zo živých ľudí. Dokonca tu boli aj bábky vo veľkosti novorodenca, čo ma totálne znechutilo. Ako mohol niekto zabiť také malé stvorenie takýmto ohavným spôsobom? Začínalo mi byť z tohto sveta zle. A hlavne z ľudí. Bábky boli rozdelené od najmenších po najväčšie. Na začiatku to boli bábky v podobe novorodenca a na konci v podobe dospelých dokonca aj starých žien. Stále som nechápala, prečo iba ženy majú byť obeťou týchto zrúdností. Chlapi akože v tomto ich svete bábok, sú chránený nejakým ich bábkovým zákonom alebo čo?

Po pár metroch sme sa zas objavili pri ďalšej bráne. Táto bola väčšia ako tá predtým a nefungoval tu ten systém, že keď sa priblížite tak sa samá otvorí. Tu sme museli vojsť nejakým iným spôsobom. Pri bráne boli sochy nejakých dvoch ľudí a mne boli nejakí povedomí.

,, Mallory budem potrebovať tvoju krv." povedal Dollmaker a ja som sa na neho okamžite vystrašene otočila.