Dollmaker(prebieha úprava)

Nová končatina

Pár hodín už prešlo a ja som prežívala najväčšiu bolesť môjho života. Ruku som si skoro vôbec necítila. Prosila som, aby mi aspoň nejak pomohli, ale ony nemôžu. Drží nás v klietke a keďže mreže ich nepustia, pomôcť mi nemôžu. Ani mi moc pozornosti nevenovali. Ony si prešli ešte horším, ako ja a tiež im nikto nepomohol.

Vydávala som tiché stony. Dollmaker ma tu určite nechá zomrieť. Dokáže za mňa nájsť náhradu. Mal pravdu, ja nie som výnimočná tak prečo by som mala prežiť? Som len obyčajný človek, ktorého predala vlastná rodina. Neznamenám nič. Som nikto. 

Keď som si predstavovala svoju smrť, myslela som si, že zomriem ako stará babička pri svojej rodine a vnúčatách. Život som si predstavovala trošku inak. Mala som celý život pred sebou. Keby som si vtedy zvolila tú dlhšiu cestu, mohla som byť voľná. Aj keď on by si na mňa určite počkal. Našiel by si ma, aj keby utečiem na koniec sveta. Pretože ak by som ho prezradila, zničila by som mu všetko. Aj keď nechápem, ako môže mať niekto sen, premieňať ľudí na bábky, ktoré sa nemôžu brániť. Je to zvrhlé.

Zatvorila som oči a snažila sa zaspať. Keď už mám zomrieť, tak chcem zomrieť v spánku. Aj keď nemyslím si, že mi bolesť a strach dovolí zaspať. Vždy keď som zatvorila oči, videla som jeho so skalpelom v ruke ako sa besne smeje. Ten moment si zapamätám navždy. Vryl sa mi do pamäte, ako tie klince, ktoré mi natĺkol do ruky.

O pár minút som počula vŕzganie a zdesene som otvorila oči. Prišiel Dollmaker aj s vozíčkom. Nemohla som sa na neho dívať. Hnusil sa mi tak moc, že by som  mu vydriapala oči a premenila ho na jedno z tých monštier. Aj keď by som nevedela ako to urobiť, aspoň by som sa o to pokúsila.

Odvrátila som hlavu a nevenovala som mu pozornosť. Určite prišiel iba pre ďalšie dievča ktoré prinúti trpieť. Nemohla som ho ani vidieť. Bol mi neskutočne odporný.

Kroky a vrzgot kolies vozíka sa ozývali chodbou. Myslela som, že zastaví niekde na začiatku a zoberie nejaké už skoro premenené dievča. Ale on stále pokračoval až na koniec, čo ma začalo veľmi desiť. Pretože moja cela bola na úplnom konci chodby. Tiekli mi slzy a začala som sa triasť. Veľmi som sa bála že ma čaká ďalšia operácia. Moja ruka bola vo veľmi zlom stave a ak by mi mal ešte niečo zoperovať, asi by som to nezvládla. Aj teraz som potrebovala tú ruku ošetriť, pretože som mohla chytiť do rán infekciu.

Moje najhoršie predtuchy sa naplnili. Zastal pri mojej cele a odomkol ju. Ja som sa rýchlo prešuchla do kúta. Chcela som byť od neho čo najďalej, aj keď som vedela, že nedokážem utiecť. On len ku mne pristúpil a začal ma ťahať za ruku. Nechcela som s ním odísť ale keď ma silno trhol za plastovú ruku okamžite som sa postavila na nohy. Plast sa začal trhať a klince sa mi vyťahovali z mäsa. Kričala som a plakala, ale aj tak ma za tú ruku silno ťahal, až kým sa kúsok plastu neodtrhol a nespadol na zem, aj s pár klincami. Môj krik sa ozýval celou chodbou, čo pripútalo pozornosť pár dievčat. Iba sa na mňa pozerali, neprejavili žiadny súcit. Na takéto situácie už určite museli byť zvyknuté.

Hodil ma na vozík a začal mi pripútavať nohy aj ruky. Potom ma odviezol do už mne dobre známej miestnosti. Zastavil pri operačnom stole a začal ma odpútavať. Keď som mala jednu nohu voľnú kopla som ho do tváre. Musela som to urobiť. Aspoň nejak sa mu pomstiť. Zúrivo sa postavil a začal mi dávať silné facky. Ani som nepočítala koľko ich bolo, ale bolo ich veľa. Po chvíli mi hlava odkvacla na bok. Líca ma štípali a v hlave mi strašne trešťalo. 

Schmatol ma za ruku a postavil z vozíka. Mne sa okamžite podlomili kolená, nevládala som stáť. Začal ma ťahať po zemi a vyložil ma na stôl. Začal mi pripútavať ruky a nohy do remeňov. Plastovú ruku mi pripútal veľmi silno. Chcel mi tým spôsobiť bolesť. Potom len naštvane odišiel za roh.

Vrátil sa aj s kovovou táckou v ruke. Mal tam opäť rôzne veci. Ale otočil sa mi chrbtom a tak som nevedela aký nástroj si berie. Keď sa otočil, držal v ruke injekciu s dlhou ihlou. Bola naplnená zelenkastou tekutinou.

,, Za to ako sa správaš by som pre teba takúto láskavosť nemal robiť. Ale nemôžem dovoliť aby si pri operácii zomrela. Zmenili sa mi s tebou plány." povedal a pichol mi ihlu do žili na predlaktí. Tekutina sa mi začala rozlievať po celom tele.

,, Jeden zákazník si ťa vybral na špeciálnu premenu. Nechcel nikoho iného iba teba, takže bohužiaľ budeš musieť prežiť. Určite ťa to mrzí však?" povedal a začal sa smiať ako blázon.

Chcela som mu na to niečo povedať ale nemohla som. Začala si mi krútiť hlava a ja som upadla do tmy.

Začala som sa preberať,pomaly som otvárala oči. V ruke som síce cítila stále bolesť,ale bolo to lepšie. Spomenula som si na to čo mi hovoril. Má pre mňa niečo špeciálne. To znamenalo, že keď som vo svojej cele, už musí byť po operácii. Ale keď som sa pozrela na svoju ruku, bola by som rada, ak by som sa nikdy neprebrala.