Dollmaker(prebieha úprava)

Zvrátenie kliatby

Pozerala som sa do tých najstrašnejších očí, aké som kedy v živote videla. Vlastne nepozerala som sa do žiadnych. Tá žena totiž žiadne oči nemala. Mala tam neskutočné prázdno a pozerala sa do mojich očí, ako keby ich tam mala, no nemala tam vôbec nič.

Dollmaker si všimol, ako na ňu s hrôzou pozerám a tak ma zdrapil za temeno a sklonil mi hlavu, aby som sa nepozerala. Teraz tu už žiadna zvedavosť nebola. Pretože tie oči som už nechcela nikdy v živote vidieť. Ani som si ju nestihla celú aj s jej spoločníčkou prejsť pohľadom, pretože som bola až príliš vydesená na to, aby som odvrátila pohľad preč od jej očí.

,, Prišli sme sem v mieri. Nechceme žiadne problémy len... Proste potrebujeme pomoc." povedal a tie dve ženy sa začali smiať. Nevidela som ako sa tváril Dollmaker, lebo som mala pohľad zabodnutý v zemi a neodvážila som sa na ne pozrieť. John sa určite necítil príjemne keď sa z neho smiali pretože na to nebol zvyknutý.

,, Ou. Ty, slávny Dollmaker, potrebuješ pomoc? Lucia myslím, že by sme si to mali nahrať čo povieš? Nestáva sa každý deň, že stvoriteľ tohto mesta prosí svoje obete o pomoc." povedala žena ktorá stála predo mnou a z úst sa jej ozýval ten najhroznejší smiech. Mala som chuť otočiť sa na päte a už nikdy sa sem nevrátiť. Kašľať na celú kliatbu, možno existuje iná možnosť a nemusíme tu stáť a prosiť tieto monštrá o pomoc. Cítila som sa veľmi nepríjemne lebo som cítila, že sa pozerajú aj na mňa.

,, Odpusti si prosím tieto slová Veronika a radšej ma priveď za Venellope. Nemám tu čas na to, aby som celý deň zabil v tomto meste, tak radšej pohni kostrou." povedal nahnevane a pohol sa o krok vpred. Veronikin smiech ustal a radšej sa otočila a začala kráčať niekam za bránu. Dollmaker ma potiahol za ruku a ja som konečne zdvihla pohľad od zeme. Chvalabohu, obidve ženy boli otočené chrbtom k nám a kráčali pravdepodobne do Mesta Bábik. Mali na sebe dlhé čierne šaty a bolo vidno, že sú to tiež premenené bábky, ale tieto dokázali kráčať a normálne pohybovať svalmi. Neboli ako ja, že som nemohla rukou ani nohou pohnúť. Pokojne si vykračovali napred a nám ani nevenovali pozornosť. Nechápala som prečo sme nemohli ísť dnu autom. Cítila by som sa bezpečnejšie než takto kráčať lesom v ktorom sú povešané bábky a keď pred nami kráčajú nejaké dve nevyspytateľné bábky ktoré očividne Dollmakera nenávidia a najradšej by mu a aj mne bodli nôž do srdca.

,, Nemohli by sme sa vrátiť? Možno existuje aj iný spôsob. Nemám z toho moc dobrý pocit." zašepkala som potichu aby ma počul len Dollmaker. Ten sa len na mňa pozrel a potom odvrátil pohľad. Naozaj som z tohto miesta nemala dobrý pocit a cítila som v kostiach, že sa niečo stane.

,, Keď už sme sem prišli tak to musíme aj dokončiť. A počula si Katie, toto je jediný spôsob ako sa zachrániť. Takže pokiaľ nechceš za pár týždňov zomrieť, tak kráčaj a drž hubu." povedal rovnako potichu ako ja a pokračoval v ceste. Najradšej by som mu jednu vrazila ale mal pravdu. Nedá sa to už vrátiť späť. Musíme tomu čeliť a čím skôr to vyriešime, tým skôr budem môcť Dollmakera odpratať z cesty. Už mi dosť dlho lezie na nervy a keby nebolo tejto kliatby, tak je už dávno dva metre pod zemou.

Áno, mňa tiež čaká smrť pokiaľ tú kliatbu nezvrátime. Ak by mi smrť nehrozila, nevošla by som sem za žiadnych okolností. Dollmakerova smrť mi bola totálne ukradnutá.

Sneh mi praskal pod nohami a bola som niekoľko metrov za Dollmakerom, pretože s mojou voskovou nohou som moc dobre kráčať nemohla. John sa po chvíli otočil a pomohol mi ísť rýchlejšie. 

Po pár metroch sa pred nami objavilo obrovské mesto. Domy boli ako z 19. storočia. Na uliciach vôbec nikto nebol. Prechádzali sme kamenným chodníkom až k nejakému obrovskému domu, ktorý vyzeral skôr ako nejaký menší zámok, a nachádzal sa v strede námestia mesta.

Veronika a Lucia okamžite otvorili dvere na dome a vtrhli dnu. My sme vošli dnu za nimi a dvere sa za nami sami zatvorili. Vo vnútri bola tma a všetko osvetľovali sviečky. Títo ľudia asi naozaj nepoznali modernú dobu a jej vymoženosti. Nečudo, keď toto mesto založil Dollmaker a aj on sám žil ako v minulom storočí.

Ani sme sa nevyzliekli a nevyzuli a išli rovno za nimi, pretože mierili do nejakej miestnosti. Zaklopali na vysoké dvere a niekto starým hlasom odvetil ,, Vstúpte!" povedala a Veronika s Luciou vstúpili dnu. Chceli sme vojsť za nimi ale zastavili nás. Vošli dnu a začali sa so starou ženou rozprávať.

,, Kto sem prišiel?" spýtala sa a nevidela som čo robí, pretože mi tie vysoké ženy zakrývali pohľad na starú dámu.

,, Neuveríte tomu, Venellope. Sám veľký Dollmaker si prišiel od vás  vypýtať pomoc." povedala a všetky tri sa zasmiali. ,, Tak nech teda vstúpi dnu." povedala a Veronika sa na nás otočila.

,, Môžete vstúpiť." povedala a odstúpila od dverí. Vošli sme teda dnu do izby starej ženy. Všetky steny boli tmavé a nad oknami viseli hrubé čierne záclony. Svetlo tejto izbe dodávali sviečky. V strede miestnosti bol dlhý stôl a pred ním dve stoličky. Pristúpili sme ku stolu a sadli si.

,, Čo ťa sem privádza?" spýtala sa Dollmakera  s úškrnom na perách. Ten sa len na ňu nepríjemne zahľadel a po chvíli jej povedal prečo sme prišli.

,, Potrebujem tvoju pomoc Venellope. Boli sme prekliati a ty si jediná kto nám môže pomôcť." povedal s úplnou nechuťou. Nerád priznával, že potrebuje od niekoho pomoc.

,, A prečo by som ti mala pomôcť? Ty ktorý si nás premenil na hrôzostrašné monštrá a zabil si našich blízkych. Vytvoril si toto odporné mesto, pretože sme boli tvoje nevydarené kúsky tak si nás priniesol na toto miesto. Toto má byť jedno z tvojich mnoha diel. Zničil si mi život tak prečo by som ja mala zachrániť ten tvoj?" povedala a pozerala sa na neho bez žiadneho pocitu v jej tvári. Bola to chladná žena, bolo to na nej vidieť. A hlavne bolo vidno, že nenávidela Dollmakera. A to veľmi. 

,, Pozri, ak to neurobíš kvôli mne tak aspoň kvôli Mallory. Ona nič neurobila nemôže trpieť aj za mňa." povedal smutne Dollmaker. Vedela som, že to len hrá, pretože preto aby si zachránil vlastnú kožu, by povedal a urobil čokoľvek. Veneloppe chvíľu premýšľala a potom odvetila

,, Urobím to. Ale len kvôli tomu dievčaťu, pretože nechcem aby sa jej stalo niečo zlé, pretože je nevinná, tak aké sme kedysi boli my. Takže povedz mi o tej kliatbe." povedala a usadila sa a začala popíjať čaj. Skoro som sa zasmiala pri tom ako povedala, že som nevinná. Keby vedela čo som už všetko narobila, neviem či by to povedala.

,, Sme proste prepojení a všetko čo sa stane mne sa stane aj jej. Mám svoju smrť stanovenú na 1. januára, lenže ak zomriem ja, tak so mnou aj Mallory." povedal a odpil si z čaju, ktorý mu Venellope naliala. Ona sa na chvíľu zamyslela, ale potom som videla, že ju niečo napadlo.

,, Aha. Už viem o ktorú kliatbu sa jedná. Jej riešenie sa skladá iba z jedného slova, ale neviem či to Mallory dokáže."