Wilde vs. Styles 2. séria

16. Bez nej nie som nič!!

„No okolnosti sú iné a tak mi neostáva nič iné ako ťa vídať, no Harry poviem ti, nie je to nejaká veľká výhra.“ táto sprostá veta sa mi v hlave točila stále dokola a dokola. Nie som výhra. Nie som výhra. Nie som výhra. Nie som nič. Bez nej som nikto. Bez nej to na tomto svete nemá cenu. Bez nej som len prázdna schránka na tomto svete. Bez nej som tu k ničomu. Bez nej si môžem hodiť slučku. To je ono.. slučku! Už je to asi pätnásť minút, čo odišla a stále sa tu ľutujem a revem ako malý.  Som z jej slov úplne v riti. Nemám dôvod žiť. Utrel som si slzy z tváre a šiel som si pre telefón do kuchyne. Vytočil som posledné volané číslo a to Louisove.

„Harry! Prečo si nám to zrušil?“ dalo sa čakať, že sa opýta toto. Len som sa nad tým uchechtol a smrkol som do telefónu.

„Počkať! Harry, ty plačeš?“ opýtal sa udivene Louis. Musel som sa usmiať. Je vidieť, že sme kamaráti, a že ma pozná už dlhú dobu.

„Nie.“ nepriznal som, no určite to bolo na mojom hlase počuť.

„Harold, neklam mi! Je to na tebe počuť. Vyklop to! Čo sa stalo?“ tá jeho panovačnosť! Agr! Tomlinson, kebyže nie som teraz v takom stave v akom som, tak by som ťa asi zmlátil.

„Louis, ja už nemám chuť žiť.“ povedal som šeptom a znovu som sa rozplakal. Vzlykal som do telefónu jedna radosť a už ma aj hlava začínala od toľkého plaču bolieť. Je to tak. Milovaná osoba si o mne myslí, že nie som nič. Že by najradšej bola na druhom konci sveta, len aby ma nemusela vidieť. A keby nebolo nášho škvrňaťa, tak by sa na mňa úplne vykašľala. Tento život mi za to fakt nestojí.

„Čo? Harry, toto nemyslíš vážne!“ vyštartoval po mne kamarát.

„Toto nehovor ani zo srandy! Hlavne nerob hlúposti! Počuješ! Idem za tebou!“ navrieskal do telefónu a zložil. Louis, kamarát, ani chodiť nemusíš. Už som sa rozhodol. Upijem sa k smrti! Znova som si zotrel slzy a vybral som sa do kúpeľne, kde som si opláchol tvár studenou vodou. Dúfam, že mi to aspoň trochu pomôže. Skontroloval som si obsah peňaženky a vzal som si len to najnutnejšie. Mobil, peňaženku a kľúče. Síce tá posledná vec mi bude na takú peknú riť, keď sa upijem k smrti, no beriem ich pre istotu. Vyšiel som z bytu a po ceste von som si zavolal taxíka. Že dôjde do piatich minút. Hovno! V Londýne sa taxi do piatich minút nedočkáte ani frasovi! Ale tak radšej pôjdem do baru taxíkom, ako mojim drahým autom. Zdedí ho môj potomok. Auto si do hrobu aj tak brať nebudem a do šrotu je ho škoda. Taxi došlo o pätnásť minút. Veď som hovoril! Nasadol som a oznámil som šoférovi, nech ma hodí do najbližšieho baru. Do piatich minút sme zastali pred nejakým barom a tak som mohol vystúpiť. Síce mohol som aj za jazdy, no chcem si ešte poriadne vypiť pred smrťou.

„Drobné si nechajte.“ zachrapčal som taxikárovi a podal som mu 50 libier. Som ja ale štedrý. Jak Mikuláš.

„Oh.. ďakujem.“ s úsmevom mi odpovedal starý plešatý chlap a po zabuchnutí dverí odišiel. Vybral som sa teda do toho baru, kde som si pekne sadol na barovú stoličku.

„Dáte si niečo?“ hneď sa ma ujala barmanka. Bola v celku pekná, no nie tak ako moja Letty. Letty nesiahala ani po členky.

„Dajte mi to najtvrdšie, čo tu máte.“ odpovedal som jej a ruky som si zložil na bare. Udivene na mňa pozrela, no potom prikývla.

„Ťažký deň?“ opýtala sa ma, keď mi nalievala niečo do pohára.

„Ťažký život.“ zamrmlal som a prešiel som si rukami vo vlasoch. Položila predo mňa pohár plný nejakého mne zatiaľ neznámeho alkoholu a venovala mi malý úsmev.

„Nikdy nie je tak zle, aby nebolo aj horšie.“ venovala mi ešte jeden úsmev a odišla za ďalším zákazníkom. Tebe sa to povie dievča. Ty nemáš také problémy ako ja. Priateľka ma nechce vidieť, nie som pre ňu žiadna výhra, proste celý život v riti! Uchopil som pohár do ruky a jedným švihom som si to nalial do krku.

„No do riti! To čo je?“ začal som nadávať. Toto bolo fest silné, ale v podstate je to to, čo som chcel.

„Ešte raz!“ zaťukal som na bar pohárikom a barmanka mi venovala pohľad. Prišla ku mne a znovu mi naliala do plna. Hneď ako doliala som vzal pohárik a znovu to do seba hodil, akoby to bola normálna voda.

„Ešte.“ znovu som rozkázal a tak mi znovu naliala.

„Nemal by si to tak do seba hádzať.“ pokrútila nado mnou hlavou a vybrala sa preč aj s fľašou.

„Nechaj mi tu tú fľašu.“ zaprosil som a spravil som na ňu psie očká. Spočiatku krútila hlavou pre zápornú odpoveď, no povedzme si na rovinu, kto mi odolá? Letty.. Znovu mi prišlo na rozum jej meno. Znovu mi prišla na rozum ona. Moja láska, ktorá ma už nemá rada. Barmanka ku mne nakoniec postavila tú fľašu a odišla sa venovať iným zákazníkom. Po dvoch hodinách som mal v sebe už viac ako trištvrť fľaše a strašne sa mi chcelo čúrať.

„Hneď som späť.“ zahlásil som barmanke a pokúsil som sa vstať zo stoličky. Podarilo sa mi to na prvú šupu, no tak isto sa mi podarilo aj spadnúť na zem. Svet sa mi točil jedna radosť a tak som sa začal smiať ako nepríčetný. Celý môj život je akoby jedna veľká komédia. Či tragédia? To je fuk! Je to na smiech. Nejako som sa začal zbierať zo zeme, no furt sa mi to nedarilo. Nakoniec som sa na to vykašľal a šiel som hľadať záchody po štyroch. Všetci v bare sa na mne zabávali jak na cirkusantovi, ale pekne povedané.. môžem ich jebať! Keď som sa asi po piatich minútach dostal na záchody, začal mi zvoniť mobil. Vytiahol som ho z vrecka a začal som žmúriť oči na obrazovku. Jak som sa snažil, tak som sa snažil, no nepodarilo sa mi prečítať meno volajúceho. Keď som už šiel stlačiť tlačidlo na prijatie hovoru, hudba sa vypla. No čo už! Kašľať na to. Znovu ma čakala tá najťažšia úloha. Postaviť sa. Chytil som sa umývadla a poriadne som sa doň zaprel. Ku podivu sa mi to konečne podarilo. Miestnosťou sa opäť rozozvučala znelka prichádzajúceho hovoru a tak som sa zľakol, že som sa skoro došťal. Boha to už ani na hajzli nemôže mať človek kľud?

Nová časť ľudze!! :D máte ju skôr, pretože prednedávnom bolo Petra a Jána.. takže ideme to kus osláviť s rodinkou.. včera ste ma neskutočne potešili s komentármi.. ma zahriali pri srdci.. takže veľmi pekne ďakujem tým babám, ktoré mi minulú časť komentovali.. Táto časť je venovaná vám.. vy už viete, ktorých sa vás to týka.. nebudem sa tu rozpisovať, lebo moja maminka už na mňa kričí z dola, nech si pohnem :D je neskutočne "zlatá".. no nevadí.. čo si myslíte o Harryho pocitoch? trochu som dala jeho pohľad, tak dúfam, že ma neukameňujete ani neumlátite panvičkou!! :D sama neviem, čo ma to takto chytilo jeho pohľad napísať a ešte k tomu takýto depresívny.. inak na boku máte pesničku od baby, ktorá stvárňuje Letty v prvej sérii.. dúfam, že sa vám zapáči tak ako aj mne :) a ešte čo by som sa vás také opýtala? hmm.. jáááj.. že dúfam, že ma nezabijete za všeobecne túto časť.. aké z nej máte pocity? ja keď som to písala som bola v dobrej náladičke, takže vážne netuším, čo ma to chytilo.. no dobre.. už končím s mojimi výlevmi.. oh a ešte raz pripomínam, že budúci týždeň časti nebudem pridávať.. neviem kedy bude najbližšie časť.. závisý to od toho kedy sa vrátim domov.. či vo štvrtok alebo piatok.. inak, keď číta moju story nejaká baba z Prešova, kľudne mi napíšte a môžeme skočiť na kávičku.. pokecáme a tak :D no a teraz už vážne končím.. takže dúfam, že mi venujete tááááááke krásne komenty ako aj v minulej časti :* so koment & vote babes.. užívajte prázdniny ;)