Wilde vs. Styles 2. séria

1. Potrebovala som zmenu..

„Si si na 100 percent istá, že to chceš urobiť?“ opýtala sa ma Jessy.

„Áno.“ povedala som a zároveň aj prikývla.

„Tak teda dobre.“ tiež prikývla a začala pracovať na mojom novom účese. Chcela som zmenu a toto mi príde ako dosť dobrý nápad, takže som si dala prefarbiť vlasy na blond. Bude to zo začiatku trochu nezvyk, no potom to bude myslím v pohode.

„Kedy chceš oznámiť Michovi, že si v tom?“ opýtala sa ma pritom, ako mi nanášala blond farbu na moje gaštanové vlásky.

„Neviem.“ povzdychla som si. Budem mu to musieť povedať. Je to predsa môj manažér. Ešte nevie ani o našom rozchode s Harrym. Bude nabrúsený, to viem na isto.

„Ja len vieš.. mala by si to urobiť skôr, ako ti začne rásť brucho.“ povedala a zachichotala sa pri tom.

„No.. vtipné. Veď som ešte len v treťom týždni. Tak skoro mi brucho rásť nezačne.“ povedala som jej vyčítavým tónom. Mám ešte kopu času, no nemôžem si to nechať na poslednú chvíľu.

„Ja nehovorím, že ti začne rásť hneď. Len by o tom mal vedieť skôr, ako sa to prevalí do celého sveta.“ vysvetlila mi.

„Máš pravdu. Dnes mu to poviem.“ rozhodla som sa. Jessy prikývla a ďalej sa venovala mojim vlasom.

***

„Tak.. hotovo.“ povedala mi Jess asi po hodine. Dala mi uterák z hlavy dolu a ja som si mohla v zrkadle prezrieť svoje snehovo biele vlasy.

„Páni..“ vypískla som. Je to parádny nezvyk, ale som rada za túto zmenu. Dalo by sa povedať, že týmto gestom mi začína nový život.

„Asi tak.“ prikývla Jess.

„Ešte ti vysuším vlasy a máš to hotové.“ povedala a vzala do ruky fén. Nemôžem uveriť, že som to urobila. Že som si dala prefarbiť vlasy na blond.

***

Vzala som do ruky svoj mobil a našla som si Michovo číslo. Rozhodla som sa. Dnes mu to musím povedať, inak na to nenájdem odvahu. Vytočila som ho a chvíľu som čakala, kým mi to zodvihne.

„Áno?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Ahoj Mich, tu je Colette.“ ozvala som sa neistým hlasom.

„Oh, ahoj Colette. Čo potrebuješ?“ opýtal sa a čakal na moju reakciu.

„No vieš.. nemohli by sme sa stretnúť? Toto nie je dobré riešiť po telefóne?“ povedala som a rukou som si prešla vo vlasoch.

„Čo sa stalo? Mám sa báť?“ opýtal sa a tuším aj zhíkol.

„Nie, to nie. Len toto je fakt téma na osobné stretnutie.“ vydýchla som. Ruky sa mi začali potiť a tiež som začala pociťovať nervozitu.

„Tak fajn. Do pol hodiny som u teba na izbe.“ povedal a hneď na to zložil. Fajn. Takže príde sem. Do pol hodiny. Prečo som taká nervózna? Nebola som takto vystresovaná, ani keď som to hovorila Harrymu, no teraz? Som úplne na nervy. Vstala som z postele a začala som sa prechádzať hore dolu po izbe. Môj dych sa zrýchlil a dlane sa mi potili stále viac. Podišla som k oknu a snažila som sa ho otvoriť. Išlo mi to veľmi ťažko, pretože sa mi triasli ruky, no nakoniec sa mi to podarilo. Hneď som začala nasávať čerstvý vzduch, no to ma stále nedokázalo upokojiť. Izbou sa ozval zvuk klopania na dvere, čo mi spôsobilo zahmlenie pred očami. Prešla som ku dverám a otvorila som ich.

„Letty..“ vydýchla osoba za nimi. Trochu som sa upokojila, že to nie je Mich, no ani Harryho prítomnosť mi nerobí dobre. Je to už týždeň, čo som mu oznámila novinku s otcovstvom a až teraz sme sa znovu stretli.

„Harry, teraz nie je najlepšia doba, aby si tu bol.“ povedala som a šla som mu zabuchnúť dvere pred nosom. On však medzi nimi prekĺzol dnu a bez pozvania vošiel až do útrob mojej hotelovej izby.

„Musíme sa porozprávať.“ povedal a usadil sa na gauč, ktorý som tu mala.

„Harry..“ vydýchla som.

„Vážne nie je vhodná doba na rozprávanie. O chvíľu príde Mich a idem mu to povedať.“ dokončila som svoj monológ a čakala na Harryho reakciu.

„On to ešte nevie?“ opýtal sa začudovane a pritom podvihol obe obočia. Len som prikývla, no to už sa miestnosťou znovu ozývalo klopanie na dvere. Moje dýchanie sa znova zrýchlilo, čo si Harry  takmer okamžite všimol. Vyskočil na nohy a objal ma. Nechala som ho, pretože som to teraz potrebovala. Potrebovala som cítiť jeho mohutné paže, ako ma objímajú.

„Sadni si a ja otvorím.“ povedal a tak som prikývla. Prešiel ku dverám, ktoré vzápätí otvoril.

„Harry?“ začudoval sa Mich.

„Ahoj Mich.“ pozdravil sa Harry a pustil Micha do izby. Zavrel za ním dvere a potom obaja prišli ku mne. Sadli si a v miestnosti bolo zrazu hrobové ticho.

„No tak.. čo si mi chcela povedať?“ opýtal sa po chvíli ticha Michael.

„Skôr ako ti to poviem chcem, aby si mi sľúbil, že po mne nebudeš kričať.“ začala som opatrne.

„V poriadku. Sľubujem.“ vydýchol a tak mi dal znovu priestor na rozprávanie.

„No.. ja..“ išla som na to veľmi pomaly. Priam až slimačím tempom.

„Čo ty?“ podvihol oborie a čakal, čo zo seba vypotím.

„Som tehotná.“ povedala som potichu, takže mi nebolo zreteľne rozumieť.

„Čo si? Nič som ti nerozumel. Hovor prosím ťa hlasnejšie.“ napomenul ma. Len som prikývla a znovu to zopakovala.

„Som tehotná.“ povedala som tento krát už zrozumiteľne. Michova tvár akoby zamrzla. Tuším aj dýchať prestal.

„Č-čo si?“ neveriacky sa opýtal.

„Tehotná.“ zopakovala som to ešte raz. Mich vydýchol všetok zadržiavaný vzduch a celú si ma premeral pohľadom.

„Dúfam, že toto je len vtip.“ nechcel tomu veriť.

„Bohužiaľ, nie je.“ povedala som.

„Ako bohužiaľ?“ tento krát sa do konverzácie zapojil aj Harry.

„Harry, je to proste skoro, chápeš?“ opýtala som sa mierne vytočená.

„Ja viem, že je to skoro, ale ty sa vôbec netešíš, že budeme mať dieťa?“ opýtal sa ma. Micha som v tejto chvíli úplne vytesnila.

„Nie, Harry. Neteším sa. Kto by sa tešil na to, že bude v devätnástich rokoch vychovávať dieťa a ešte k tomu sama?“ položila som mu rečnícku otázku, no on na ňu musel odpovedať.

„Ale ty nebudeš sama. Som tu predsa s tebou. Už som ti povedal, že chcem byť pri tom, ako bude naše dieťa rásť.“ vydýchol rozhorčene.

„Na to si mal myslieť skôr, ako si sa dal znovu dokopy s tou kravou Swiftovou.“ povedala som už celkom vytočená.

Takže people.. máte tu prvú časť 2. série.. dúfam, že ju budete čítať tak ako aj prvú, keď ste si ju vynútili :D no a komenty s votes potešia ;) inak dúfam, že sa vám páči cover, pracovala som na ňom včera a myslím, že sa mi vydaril..