Dollmaker(prebieha úprava)

Chapter 1 - Dark Night

,,Deep into that darkness peering, long I stood there, wondering, fearing, doubting, dreaming dreams no mortal ever dared to dream before..."

Bol koniec januára, všetko naokolo bolo zamrznuté. Staré hrdzavé lampy sem-tam zablikali. Dnešná noc sa jej zdala viac chladnejšia ako zvyčajne. Z mesta akoby sa vytratil život. Okrem pár áut, ktoré prešli po hlavnej ceste tu nebola ani noha. V túto hodinu to bolo nezvyčajné. Bol piatok, krátko pred polnocou. V takomto čase sa po ulici potulovali mladí ľudia, vracajúci sa z klubu. Nikde však nikoho nevidela. Podľa nápisu talianskej reštaurácie Da Capo vedela, že už sa blíži k miestu, cez ktoré veľmi nerada prechádza.

Každý piatok chodievala touto uličkou domov. Nebola to najbezpečnejšia štvrť, no bola to najkratšia cesta domov, nechcela sa v noci zdržiavať na takýchto miestach a preto riskovala večer túto skratku.
Vietor sa zrazu rozfúkal a obloha akoby viac stemnela. Pritiahla si kabát viac k telu a pridala do kroku. „Nech už som čím skôr na konci. Pri mojom šťastí tu natrafím na nejakého čudáka." pomyslela si.

A v ten moment za sebou začula kroky.

Srdce sa jej zastavilo a na sucho prehltla. Nevedela, či sa má otočiť alebo nie. Možno je to iba nejaký človek, ktorý si tiež cestu z práce skracuje touto trasou. Zvedavosť jej však nedala a prudko sa obhliadla za seba a zastavila.

Nikto tam nebol, čo ju vydesilo ešte viac ako to, keby tam niekoho uvidela. Vedela by, odkiaľ očakávať hrozbu. Svetlo z ulice totiž osvetľovalo jemne iba chodník po ktorom šla. Po okrajoch ulice však bola čierno-čierna tma a nikoho v nej nevidela. Mohol to byť ktokoľvek.

„Asi sa mi to iba zdalo." povedala si potichu sama pre seba, otočila sa a pokračovala opäť rovno. „Nikto tam nie je Mallory, nestresuj!" snažila sa povzbudiť samú seba v mysli, aj keď dobre vedela, že to nepomôže. 

A ani to nepomohlo. Strach sa začal rozlievať celým jej telom a napätie sa stupňovalo. Vedela, že tam niekto je, a že ten niekto každú chvíľu niečo urobí. A nebude to určite nič dobré.

Bol tam. Splynul s tmou tak dokonale, že ho žiadna nikdy nespozorovala. Miloval vydesiť ich na smrť, vidieť ako sa trasú a chcú ujsť. Mohli utekať, kričať a brániť sa koľko chceli. Žiadna sa nikdy z jeho spárov nedostala. Vždy dostal každú, ktorú si vybral. A ona tiež nebude žiadnou výnimkou.

Prešla už dlhší úsek a stále sa nič nestalo. Telo sa jej viac uvoľnilo, prestala sa báť. Už bola blízko východu z temnej uličky. ,,Pár krokov a som vonku." povedala si sama pre seba natešene v mysli.

Mýlila sa. A niekde hlboko vnútri to tušila. Tesne pred miestom, kde začínalo dopadať svetlo lámp z ulice, v tmavom tieni, ju niekto schmatol dozadu a zakryl jej rukou ústa, aby ju nikto nepočul kričať. Obrovské ruky sa omotali okolo jej tela a pritiahli si ju k sebe. Priložil jej na tvár handričku, ktorá veľmi zapáchala. Z úst jej vychádzali tlmené výkriky, vedela že jej už nikto nepomôže a o chvíľu jej celý svet pred očami stemnel.

V tú noc bola odtiahnutá do domu, v ktorom nebolo nič viac ako len mučenie, týranie, znásilňovanie a špinavý obchod s ľuďmi.

Bola zavedená do domu bábok.