Lucy začínala chápať prečo Dinah maľovala hlavne v noci a prečo vždy odsúvala drahocenný spánok na inú koľaj.
V noci už človeka neobmedzovalo nič okrem hraníc jeho kreativity a únavy.
Lucy rozdala úlohy a sama pobehovala od človeka k človeku, aby tu a tam niečo urobila alebo dokončila.
Teraz tu velila ona.
Prvý raz mala hlavné slovo.
A bola lepšia.
Austin nijako výrazne nepomáhal, pretože mu to so štetcami a farbou absolútne nešlo, ale chrlil jeden zombie nápad za druhým.
A to bolo dobre, pretože veľká telocvičňa toho potrebovala fakt veľa, aby nevyzerala prázdna a po tom čo prišli o stovku zlatých kvetov, bolo náročné vymyslieť niečo nové.
Ale Austinovi to šlo.
Rodičia by naňho mali byť hrdí.
"Je nás málo!" zašomrala Lucy, keď si kľakla na zem ku Colinovi.
"Potrebujeme viac ľudí?" uistil sa, či ju pochopil.
Bolo jedenásť v noci a Lucy bolo občas ťažké pochopiť aj cez deň, takže na to mal plné právo.
"Mhm." prisvedčila a oprela sa o jeho plece. Na pár sekúnd zatvorila oči a dovolila si prestať sa trápiť.
Aspoň raz a aspoň na chvíľku.
Colin vytiahol z vrecka mobil.
Na džínsoch mu ostali červené otlačky prstov. Rovnaké zanechal aj na šiltovke, keď si ju zložil z hlavy.
Nepovedal Lucy, že zošalela, ani že nemajú šancu to stihnúť.
"Koľko?" opýtal sa s vážnym pohľadom.
YOU ARE READING
NIČ
Short Story"Čo rada robíš?" "Nič!" "Máš vôbec srdce?" "Nie!" Dievča ktoré nemalo rado vôbec nič a chlapec ktorý nikdy nič nevzdával. Jediné čo niekedy potrebujeme je len nechodiť kam nechceme, hľadať tam, kde by nikto nehľadal, odmietnuť úplne všetko alebo čos...
