Lucy prišla domov v čase, kedy si myslela, že jej rodičia už budú preč, no mýlila sa.
Mamine auto ešte stále parkovalo na príjazdovej ceste, no ona pokojne vošla dnu.
Už sa naučila ako treba dýchať a na čo musí myslieť, keď potrebuje zastaviť chvenie vo svojom vnútri.
"Čau." chystala sa ťahať rovnú čiaru do svojej izby a možno si trochu pospať. Niežeby sa jej u Colina spalo zle, len bolo oveľa ťažšie prestať uvažovať. A skúmať jeho izbu aby sa o ňom čosi dozvedela. Pretože hoci bol Colin Finch ten najprívetivejší a najotvorenejší človek akého poznala, vedela o ňom žalostne málo. A uvedomovala si, že je to jej vina.
A všetky tie baseballové trofeje, klasické knihy, stotisíc zošitov a papierov, zbierka mikín a staré skejty, či pramálo fotiek, ju neuveriteľne fascinovali.
"Ahoj. Kde si bola?" opýtala sa mama pokojne.
"Nebola som doma." mykla plecom. No čo jej bude vysvetľovať: že musela prespať u chlapca ktorý ju stiahol z mosta, lebo si myslel, že chce spáchať samovraždu? To ťažko!
"Ja viem. Len sa pýtam kde si bola." zopakovala jej mama ešte raz akoby Lucy bola hlúpa.
Jasné, nikdy nebude taká bystrá ako Dinah.
"Teraz ťa to zaujíma?" ušlo Lucy namrzene. Po takej dlhej dobe si pustila hubu na špacír.
"Čo to hovoríš?! Vždy ma to zaujíma!" jej mama sa cítila až dotknuto.
"Hej? Ale nehovor!" zahundrala jej dcéra.
"Ako sa to so mnou rozprávaš?!" v tvári Lucinej mamy bol vidieť šok.
"Normálne."
"No...nezdá sa mi!"
Už si stáli tvárou v tvár.
"Aspoň sa s tebou rozprávam!" Lucy si odmietavo prekrížila ruky na hrudi. Šokovalo ju, že aby si ju rodičia všimli, stačilo jednoducho na jednu noc zmiznúť.
"Bože! Len som sa o teba bála, jasné?! Nemôžeš mi normálne odpovedať?!"
"Viem si na seba dávať pozor!" Lucille sa už fakt hnevala.
"To hovorievala aj Dinah a vidíš..."
"Neprirovnávaj ma k Dinah! NEZNÁŠAM TO!" Lucy na svoju mamu doslova revala.
"Ona bola taká a robila to... Prečo sa občas nepozrieš na mňa?! Stále ju len všade hľadáš a je ti úplne jedno, že máš ešte jednu dcéru!" z očí sa jej vykotúľali slzy.
"Keby si sa o mňa starala, vedela by si, že nie som ako ona! A že som oveľa zodpovednejšia, keď už nás chceš tak veľmi porovnávať!"
"Ako sa o teba nestaráme? Chýba ti niečo?!" ohradila sa mama bojovne.
"Chýbajú mi rodičia! Chýbajú mi ľudia!" rozhodila Lucille rukami.
Jej mama na ňu mlčky pozrela.
"A ak to tak veľmi chceš vedieť, bola som u Colina. Idem spať. Ahoj!" zakončila to a bez jediného ďalšieho slova alebo pohľadu vybehla po schodoch.
YOU ARE READING
NIČ
Short Story"Čo rada robíš?" "Nič!" "Máš vôbec srdce?" "Nie!" Dievča ktoré nemalo rado vôbec nič a chlapec ktorý nikdy nič nevzdával. Jediné čo niekedy potrebujeme je len nechodiť kam nechceme, hľadať tam, kde by nikto nehľadal, odmietnuť úplne všetko alebo čos...
