"Do....bré ráno?" Colin si nebol istý, čo by mal v danej situácii povedať alebo urobiť. Čokoľvek mu prišlo absolútne nevhodné.
"Aj vám." pani Parrotová sa slabučko usmiala a odpila si z hrnčeku, čo zvierala v rukách.
Lucy ju prekvapila. Mimoriadne.
Colin sa pozrel na svoju, zdá sa až príliš blízku spoločníčku a čakal na zázrak.
Lucille však nepovedala nič.
"No nič, idem. Faktúry nepočkajú." povedala Lucina mama hrane veselo, no mierne.
Jej dcéra stále nič.
Počkala, než mama dopije kávu, vezme si kabelku a stratí sa vonku.
Colinov dotyk si uvedomovala len okrajovo.
Zúrila.
Chcela aby mama nejako zareagovala.
Aby sa tešila.
Aby urobila scénu.
Aby zavolala políciu.
Aby vyzvedala.
Aby sa prepána Colina opýtala aspoň na to, ako sa volá.
No jej mama neurobila nič.
Lucy nechápala ako je to možné, že jej mama ju dokázala takto rýchlo odpísať. Odignorovať ešte aj teraz.
Lucy sa zahľadela na svoje ruky a potom sa tvrdo pozrela na Colina.
Apaticky a odmietavo.
Hoci nič nespravil.
"Mal by si ísť!" povedala.
"Hej, jasné." hlesol.
Lucy za ním bez slova zatvorila dvere a oprela sa o ne chrbtom.
Zvažovala všetky aktuálne možnosti.
Vnútrom sa jej rozliehal chlad a zároveň teplo. Bola kompletne rozpoltená. Nevedela či sa má tešiť alebo zúriť. Či má byť smutná, alebo čo má urobiť.
A za všetko mohol Colin Finch.
Lucille začula na schodisku ocove tiché kroky v papučiach.
"Čo to je?" zahľadel sa na kopy zlatých kvetov všade naokolo.
"Nič." hlesla Lucy a objala si holé ramená.
Nič to nebolo a pritom to celé toľko znamenalo.
YOU ARE READING
NIČ
Short Story"Čo rada robíš?" "Nič!" "Máš vôbec srdce?" "Nie!" Dievča ktoré nemalo rado vôbec nič a chlapec ktorý nikdy nič nevzdával. Jediné čo niekedy potrebujeme je len nechodiť kam nechceme, hľadať tam, kde by nikto nehľadal, odmietnuť úplne všetko alebo čos...
