Lucille mimoriadne hralo do karát, že na verande sedela Naomi a ona nemusela vstúpiť dnu.
"Zavolaj mi prosím Colina." požiadala ju, zakiaľ si ju dievčina bezočivo obzerala. Neochotne sa zdvihla a šla zavolať svojho staršieho brata. Tráviť čas s jeho frajerkou sa jej teda absolútne nechcelo.
"Čo si myslíš, že robíš?!" oborila sa naňho bez pozdravu.
Chlapec na ňu vyvalil oči a pomaly pokrútil hlavou. Jeho duševná energia nedosahovala dostatočné hodnoty, aby jej odpovedal.
"Ach Lucy...je to stratené!" zamrmlal nakoniec v dôsledku jej intenzívneho pohľadu.
"Myslela som, že ty sa nevzdávaš!" nepekne sa zasmiala.
Ani s ňou to nevzdal.
A teraz ho zastaví nejaký hlúpy požiar?!
"Všetko je raz po prvý krát." pokrčil plecami a otočil si šilt dozadu.
"To dúfam nemyslíš vážne!" prekrížila si ruky na hrudi. Stála tam oproti nemu, od hlavy po päty v čiernom, nahnevaná, s bojovným pohľadom.
Colin k nej pristúpil celkom blízko a objal ju oboma rukami. Ako malé dievčatko.
"Ja ťa potrebujem!" zamrmlala nešťastne.
Bol to práve Colin, ktorý ju vytrhol z toho začarovaného kruhu smútku.
A to celkom náhodou.
A sám od seba.
Potrebovala ho ako človek, nie ako členka organizačného tímu.
"Sama tomu neveríš!" hlesol, no kývol jej smerom k autu.
"Ale ty áno." víťazne sa uškrnula.
"Neboj sa, zvládneme to. Máme pred sebou celú noc!"
أنت تقرأ
NIČ
القصة القصيرة"Čo rada robíš?" "Nič!" "Máš vôbec srdce?" "Nie!" Dievča ktoré nemalo rado vôbec nič a chlapec ktorý nikdy nič nevzdával. Jediné čo niekedy potrebujeme je len nechodiť kam nechceme, hľadať tam, kde by nikto nehľadal, odmietnuť úplne všetko alebo čos...
