NIČ

74.

Colin zažmúril na displej svojho mobilu, v hlave povedal všetky známe nadávky, zisťujúc, že je pol tretej ráno a ten agresívny zlodejský kretén, čo mu volá má ešte tú drzosť pýšiť sa titulom jeho kamoša.

"Issa ešte nie je doma!" oznámil mu Frederik. Jeho hlas bol čistý, akoby vôbec nespal.
A asi to tak aj bolo.

"Je nooooc!" zatiahol Colin ospalo. "Je u Lucy!"

"Na niečom sme sa dohodli!" vzdychol si Frederik vyčerpane.
Colin si nespomínal, že by to bola priamo dohoda, ale uznal za vhodné sa aspoň ospravedlniť.

"Prepáč, ale..."

"Prosím!" Fredrika stálo nemalé úsilie povedať to.
On nezvykol prosiť.
Škaredú minulosť to nezmaže.
Ani tie veci za ktoré sa mu tiež nikto neospravedlnil.
Jednoducho si vždy vzal to, čo chcel.

"Fajn." zahržal Colin do vzduchu a vstal z vyhriatej postele.

Keď prezváňal Lucy, cítil sa ako zločinec, no prekvapilo ho, že zdvihla a prišla mu otvoriť.

Jej bledá koža žiarila v tme. Mala na sebe čierne tričko s mačičkami a kraťase od pyžama. Krátke vlasy jej stáli v podivných uhloch.

"Ahoj." zamrmlala a nepýtala sa, čo tu robí. Bolo jej to jedno, pretože je mnoho vecí ktoré ju nenechajú pokojne spať a Colin je oveľa príjemnejší než väčšina z nich.

"Issa musí ísť domov." zamrmlal.

"Spí."

"Frederik na tom trvá." povedal a ona chápavo prikývla a vtiahla ho dnu.

Bosé nohy jej nehlučne ťapkali po schodoch a keď vkročil do jej tmavej izby, cítil sa čudne. Akoby odhalil záhadu, na ktorú sa nikto neodvážil.

Našiel v Lucy Parrotovej obyčajné zraniteľné smutné dievča a nie cynickú bosorku, ako si všetci mysleli.

"Issa!" stisol jej rameno a blondínka naňho zažmúrila.

"Snívaš sa mi?" zamrmlala a Lucy si zakryla ústa rukou aby sa nezachichúňala.

"Musíš ísť domov, inak ma tvoj brat stiahne z kože!" opäť ňou zatriasol.

"Dobreeee!" zamrnkala a posadila sa na veľkej posteli. Malá stolná lampa, ktorú Lucille rozsvietila, toho veľa z izby neukázala. Bolo to len malé okienko do jej duše.

Colin si vzdychol a vzal blondínku do náručia. Bola malá a ľahká ako väčšina šestnásťročných dievčat. Pomaly schádzal po schodoch s Lucy za pätami, úzkostlivo sa obávajúc, že sa tu niekde zjavia jej rodičia.

Nechal Issu vzadu a Lucy si naskočila dopredu k nemu. Stále bola len v mačičkovom pyžame a triasla sa zimou, no na jej tvári sa nepohol jediný sval.

Pozorovala Colina cez okienko spolujazdca, keď niesol Issu k malému domu na kraji predmestia. Frederik sedel na verande, opieral sa hlavou o drevený stĺpik zábradlia a snažil sa nespať.

Skôr, ako Colin postavil prebúdzajúcu sa Issu na nohy, Frederik päsťou udrel Colina do hrude, približne na mieste srdca.
Bolo to len slabé ťuknutie, no znamenalo toľko.
Bola v ňom všetka dôvera.
Vďaka.
Zúfalstvo.
Ospravedlnenie.

Colin mu ho oplatil podobným ťuknutím.

Teraz boli priatelia. Skutoční priatelia, ako tí ktorými sa Colin obklopuje.
Verní.
Vytrvalí.
Čo vás neopustia, keď robíte debiliny.

Keď voláte o troch ráno, že chcete svoju sestru naspäť.

Lucy len fascinovane sledovala to divadlo. Chlapci si vymenili ešte niekoľko slov a potom sa Colin vrátil do auta.

Oprel sa čelom o volant a vzdychol si. Potom sa opäť narovnal, venoval svojej spoločníčke unavený úsmev a pohladil ju po vlasoch. Krátke končeky sa mu zamotali pomedzi prsty.

Lucy sa snažila nezamilovať do Colina najviac ako mohla  tak strašne, až ju to občas fyzicky bolelo, no bol to práve tento moment, ktorý vyvolal prelom v nej.

To, keď odniesol jej rozospatú malú priateľku až domov, absolútne vyčerpaný, no stále veselý.
Aj o troch ráno sa snažil robiť jej život krajším.
A takých ľudí sa predsa nedá nemilovať.

"Chceš ísť domov, alebo si rovnako hladná ako ja?" opýtal sa so slabou šibalskou iskrou v oku.

Lucy nebola hladná, no presne vedela, čo má povedať.

Veľavravne sa usmiala a Colin naštartoval.