My prince. / Summer Story/

2. Séria / 2.

Už boli na cestách takmer 24 hodín, vyhýbali sa verejným miestam a tak sa Sabína len raz odvážila vstúpiť do menšieho obchodíku aby  kúpila aspoň bagetu a vodu na pitie. Cítila sa ako hľadaná osoba v kriminálke, ktorá spáchala nejaký zločin, no láska k princovi podľa nej nebol žiadny zločin. 

Hlavu mala opretú o rám dverí od auta a von oknom sa pozerala na mihotajúce svetielka v diaľke. Už bola veľmi unavená, oči sa jej pomaly zatvárali no myšlienkami bola stále pri vedomí. Dopustil sa jej strach. Strach z toho či spravila správne rozhodnutie. Vedela, že život nebude žiadna rozprávka so šťastným koncom ale v kútiku duše o tom snívala. Jej letné dobrodružstvo sa zmenilo na akúsi drámu, kde zrazu pred všetkým utekala. Všetko sa to podľa nej zmlelo veľmi rýchlo, nie len podraz Simony, sklamanie v Dominikovi ale potom ešte nečakaná láska ku Kristijánovi. Vo svojom vnútri sa cítila byť tak zmätená ako ešte nikdy predtým, chvíľami mala chuť zakričať aby Kristiján zastavil a obaja sa vrátili naspäť, ale čím dlhšia cesta bola za nimi tým viac sa mu bála ukázať svoj pocit strachu, nechcela o ňom pochybovať, vedela, že je dobrý človek a že mu môže veriť, ale nevedela čo ich bude ďalej čakať. Jediné po čom túžila bolo už ukončiť túto cestu, a na chvíľu si od všetkého oddýchnuť, keď v tom zrazu zakričala aby Kristiján zastavil, čo spôsobilo prudké pribrzdenie. 

"Deje sa niečo?" Prekvapene na ňu pozrel Kristiján. Sabína mlčala, no prvé čo spravila bolo to, že otvorila dvere od auta a vyšla von, čím ju ovial príjemný morský vietor. Odišla pár metrov od auta a v diaľke sa zapozerala na malé mestečko, ktoré na seba upozorňovalo veľkým majákom. 

"Poďme tam, ukončme toto blúdenie a oddýchnime si, prosím. Obaja to už potrebujeme." Povedala opatrne, keď k nej pristúpil Kristiján, ktorému sa jej nápad značne zapáčil, tiež bol už dosť unavený a chcel si oddýchnuť. 

"Jediná možnosť bude ísť vyskúšať spýtať sa či majú voľnú izbu v hotely." Navrhla Sabi, keď prešli celé mestečko a o ubytovaní nebola ani zmienka. 

"Poď, pôjdeme sa spýtať." Hrdo ju vzal za ruku a obaja išli na recepciu. Mali šťastie, že aj takto neskoro v noci sa na recepcii ešte niekto motal, bola akurát letná sezóna a tak sa personál musel starať o hostí aj v noci. Ani oni sami nevedeli ako sa im to podarilo no už o pol hodinu ich viedlo dievča z recepcie na ich izbu, kde mali byť ubytovaní. 

Hneď ako im ochotné dievča ukázalo celý apartmán a odišlo si obaja v tichosti sadli do obývačky, ktorá bola spojená s kuchyňou na gauč. V izbe vládlo pár minút hromové ticho kým sa Sabíne nenatlačili do očí slzy a Kristiján si všimol jej vzlikanie. 

"To je kvôli mne?" Spýtal sa smutne, pretože sa za celú situáciu cítil dosť previnilo, možno nebol najlepší nápad utiecť pred všetkými. Jednoducho si to mal poriadne premyslieť a nie konať v záchvate hnevu. 

"Nie Kristiján, nieje to kvôli tebe." 

"A prečo?" 

"Bojím sa, čo ak nás nájdu? Čo ak to Mirabell a jej rodina nenechá len tak? Čo spraví tvoj otec? A Patrik? Moji rodičia? Určite im to už Dominik oznámil a očiernil ma najviac ako sa len dalo." Vypustila všetky svoje obavy. 

"Ani ja to neviem Sabína, ver mi. Ale už to nemôžeme vrátiť späť, už sme tu a musíme čakať čo sa bude diať. Ale najprv si aj ty aj ja musíme oddýchnuť, načerpať nové sily a popremýšľať nad vzniknutou situáciou, ale báť sa nemusíš. Nedovolím aby ti niekto ublížil, to sa radšej všetkého vzdám!"