My prince. / Summer Story/

17. časť

Ani sama neviem ako rýchlo ubehli tie dva týždne, jeden deň som mala pocit akoby som spravila tú najväčšiu chybu v živote a ten druhý ma zase Kristiján presvedčil o tom, že my dvaja patríme k sebe. Nemilovala som ho kvôli darom, ktoré som dostávala ale kvôli jeho pozornosti, charizme a osobnosti. Zapadali do seba ako puzzle. No dlho nemohlo byť všetko tak krásne.

Deň pred očakávanou svadbou sa to všetko zvrtlo. Práve mi končila poobedňajšia šichta v cukrárni keď v tom sa predo mnou objavil chlap s kyticou. Nečakane sa postavil pred pult a pred svoju tvár postavil kyticu ruží. Až kým neprehovoril, som nemala ani tušenie o koho ide a tak to prišlo, to čo vo mne znovu vyvolalo úzkosť a pocit strachu a beznádeje, tak ako tomu bolo pred nedávnom, keď som nemala žiadnu chuť žiť.

"Prepáč mi to Sabi .." Jeho hlas som zacítila až niekde na chrbte, po ktorom mi nabehla husia koža a vypadol mi pohár z rúk. Neverila som, že ho ešte niekedy stretnem.

"Čo tu robíš? Ako si ma našiel?" Schovala som sa za pult a snažila sa rýchlo pozbierať črepy z rozbitého pohára, medzitým ku mne pribehla vystrašená Dani, ktorá bola z mojej návštevy rovnako prekvapená.

"Ty hajzel, ako sa opovažuješ?!" Vybehla na neho a snažila sa ho vyhodiť z cukrárne, samozrejme jej malé telo voči tomu jeho nemalo žiadnu moc. Ani s ním nepohla. Bolo pre mňa zaražajúce ako pokojne sa celý ten čas tváril. Nerozumiem sama sebe ako som ho mohla kedysi tak veľmi milovať, naozaj som bola slepá.

"Nechaj nás láskavo osamote." Všimla som si ako jej zovrel ruku a nechcel ju pustiť, Daniela sa na mňa len vystrašene pozrela a ja som jej len hlavou prikývla a ukázala aby odišla. Samozrejme jej rýchly odchod naznačil to, že už sa mi viac snažiť pomôcť nebude.

"Rodičia .. povedzme, že som ich bol navštíviť. Prečo si im o nás nič nepovedala? Boli veľmi sklamaný, keď som im povedal pravdu."

"Akú pravdu?"

"No, že si sa zaplietla s mojim kamarátom, ale ja som sa rozhodol ti to odpustiť." Zasmial sa, ale tak škodoradostne ako to vedel len on. Nechápala som význam kytice, ktorú mi sem priniesol keď sa správa takto. Celkom som bola zmätená a želala som si aby ma prišiel niekto zachrániť.

"To nemyslíš vážne, načo si sem prišiel? Nechala som ti predsa Simonu, odišla som, to ti nestačí?"

"Prišiel som sa predsa pozrieť ako ti je tu dobre a plus, neveril som Danielyným rečiam o tom, že si si tu naozaj našla niekoho lepšieho ako som ja."

"Čože?" Prekvapene som vypískla.

"Ako počuješ, nemohol som si nechať újsť toto malé divadielko a Daniela celkom rada spolupracovala, však?" Zrazu sa pozrel niekde do kúta, kde stála o stenu opretá Daniela.

"Dani? Nechceš mi to vysvetliť?" S nádejou v hlase som dúfala, že sa všetko obráti na dobré.

"Má pravdu." Povedala celkom pokojne a potom sa k nám začala pomaličky približovať.

"Boli sme obaja v kontakte a povedala som mu naozaj všetko, aj to že plánuješ zdúchnuť, myslíš si že o tom neviem?" Tento fakt ma zarazil ešte viac, nevedela som z čoho mám byť sklamaná viac, z toho že aj ďalšia moja kamarátka naletela Dominikovím chabým rečiam alebo to, že ma prekukla?

"Takže aj vy dvaja?" Bolo mi z nich zle.

"No, možno." Kývla plecami Dani a keď bola pri Dominikovi, nechutne sa pobozkali čo ma znechutilo ešte viac, mala som chuť utiecť, zatvoriť sa niekde do malej miestnosti, sadnúť si do kúta a ticho plakať. Nie kvôli nim, ale kvôli premarneným rokom života s takým idiotom a tomu, že som verila takej hlúpej ženskej ako bola ona, jediná vec za ktorú som jej bola vďačná bolo to, že ma vzala sem a spoznala som Kristijána inak som ju v momente ako sa oni dvaja pobozkali začala nenávidieť, tušila som že vždy mala niečo proti mne, že mi závidela no ako kamarátka som si to nechcela pripustiť a uveriť tomu, no opak bol pravdou, podrazila ma aj ona. A to v momente keď som si myslela, že už sa nič zlé stať nemôže.

V tom najsprávnejšom momente však do miestnosti vstúpil Kristiján, môj hrdina, ku ktorému som sa hneď rozbehla a obmotala sa mu okolo pásu so slzami v očiach.

"Takže toto je on? Ten tvoj princ?" Povýšenecky sa zasmial, celkom dobrý vkus ale aj tak nerozumiem čo na ňom vidíš, mohol som si myslieť že si nájdeš niekoho takého len aby si nebola až tak úbohá."

Posledné Dominikové slová však Kristijána urazili, jemne ma od seba odsunul a priblížil sa k nemu.

"Mne nevadí ak na mňa budeš nadávať, ale Sabi urážať nebudeš, ver mi ak by som nebol gentleman už dávno ti jednu vrazím, ale mám pochopenie pre hlupákov aj pre to, že ich Boh neobdaroval rozumom a teraz ťa prosím vypadni z tejto cukrárne lebo tu špiníš vzduch a podlahu už len svojou prítomnosťou."

Na moje prekvapenie mu už Dominik nijako neodporoval, len nahnevane a porazenecky odhodil kyticu do rúk Daniely a odpochodoval preč.

" .. a ver mi keby bolo na mne, ani minútu ťa nedržím v práci, ale že mám v hlave úplné iné starosti máš šťastie!" Ukázal na Danielu, ktorá len prekvapene pozerala a nepovedala ani slovko.

"Poď, už pôjdeme." Chytil ma za pás a odviedol si ma preč.

Aj takáto skúsenosť sa môže stať človeku, že celý život žije medzi ľuďmi, ktorých vlastne ani vôbec nepozná a ktorí nie sú ani jeho skutoční priatelia, len takí čo mu závidia alebo ním opovrhujú a ponižujú ho. No som rada, že tie všetky chyby, ktoré mali v mojom živote mená nahradil jeden človek. Neverím, že je dokonalý, lebo to nie je nikto, no pre mňa sa stal dokonalým kvôli chybičkám, ktoré má a ktoré mu nikdy nebudem vyčítať.

KONIEC.

Prekonala som sa a utvorila niečo čo som sama ani nečakala, viem, že ste čakali príliš dlho na koniec, ktorý vás možno sklamal ale časovo naozaj nestíham a túto časť som pridala len preto, že som chcela ukončiť príbeh. Naďalej však pridávať na wattpad nič neplánujem. Ďakujem za pochopenie. :-)