My prince. / Summer Story/

15. časť

Sabi ešte dlho do noci premýšľala nad všetkým čo sa dnes dozvedela, a stále nechápala. Najhoršie bolo na tom to, že sa nemala komu zveriť. Danielu by tieto správy len potešili a pri najlepšom by jej povedala, že jej to hovorila tak pri vyzvedaní jej povedala len to ako sa to všetko začalo, potom Dani ohrnula nosom a odišla radšej do svojej izby. 

Aspoň potom som mala chvíľu čas na vyplakanie a keď som sa upokojila, zavolala som domov mame. No z rozhovoru sa dozvedela to, že mama už vie o Dominikovi aj o tom čo sa medzi nimi stalo, nemohla uveriť tomu čo jej mama povedala, vraj sa bol znovu sám ospravedlniť u nich doma a potom všetko vyrozprával rodičom. Samozrejme prvá vec, ktorá ju napadla bolo aby mama neprezradila kde Sabi odišla, no bolo však neskoro, vraj jej sám Dominik povedal, že príde za mnou ..

Medzitým sa Kristiján ráno pripravoval už na jazdu do Macedónska a za "milovanou" Mirabel a jej otcom do nemocnice. 

Keď odstavil auto pred obrovskou vilou, už hneď v záhrade ho vítala Mirabel, ktorá sa rozbehla od dverí až do jeho náručia, kde začala plakať.

"Deje sa niečo?" Spýtal sa jej.

"Otec je na tom stále horšie a horšie, nedávajú mu veľa času.." Sykla.

"Ideme hneď za ním?" Navrhol Kristiján, pretože sa dlho u nich doma nechcel zdržiavať, aj keď nemocnica nebolo veľké vykúpenie, vždy to bolo lepšie .

...

"Včera sme sa rozprávali s mamou, že by bolo najlepšie aby sme sa zobrali čo najskôr." Povedala Mirabell, keď si obaja nasadli do auta. Kristijána to značne znervóznilo, pretože vedel že táto chvíľa príde, len ju nečakal práve teraz, keď sám nevie čo má robiť. 

"Niekam sa ponáhľame?" Skúsil zavtipkovať, no v Belle to skôr vyvolalo ďalšie obavy. Vedela, že ich vzťah visí len na tom, že sa takto dohodli ich rodičia a aj keď zo začiatku nemali k sebe skoro žiadnu cestu, začali sa mať radi .. teda aspoň ona si to myslela. 

"Je to kvôli otcovi, s mamou sme chceli aby sa ešte zúčastnil našej svadby, pretože ako som ti hovorila, doktori mu už nedávajú veľa času." Znovu zosmutnela a priložila si k očiam vreckovku. 

"Hmm." Bola cela jeho odpoveď a radšej začal premýšľať ako sa z tohto všetkého dostane. 

...

Keď som vstúpil do bielej miestnosti, upútala ma postava, ktorá ležala na posteli a plno prístrojov, ktoré pípali, potom mi padol zrak na pani Munozovú, ktorá držala svojho manžela pevne za ruku a o niečom sa rozprávali. 

"Dobrý deň." Privítali sme ich oboch a ako slušnosť káže som pani Munozovú pobozkal na chrbát ruky, ako tomu bolo pri každom zvítaní. 

"Dobre, že si prišiel." Náhlivo povedala Angelika a potom sa pozrela na svoju dcéru, ktorá iba prikývla.

"Zrejme ti už Mirabell hovorila to o čom sme sa rozprávali. Všetci si myslíme, že je to to najdôležitejšie a najsprávnejšie rozhodnutie." Povedala prísne, akoby mi to chcela dať rozkazom. 

"Nerozumiem, prečo tak naliehate. Veď veľká svadba, akú chcela Bella, sa za tak krátky čas pripraviť nedá." Našiel som prvú výhovorku, ktorá ma napadla. Začul som len hlboký vzdych z jedného aj z druhého kúta izby a vôbec som nemusel hádať komu patrili.

"Prosím vás, mohol by som sa s Kristijánom porozprávať osamote?" Povedal celkom slabým hláskom pán Munoz. Obidve v tichosti prikývli a vyparili sa z izby, ja som pristúpil bližšie k lôžku aby sa pán Munoz nemusel namáhať s hlasom. 

"Pred rokmi, kedysi to takto fungovalo vždy .. ja viem, že ty si dobrý chlapec. Veď princ má taký aj byť." Pousmial sa a ja spolu s ním. 

"Sám cítim, že už naozaj nemám toľko síl ako keď sme ešte chodievali na kone, alebo zahrať si golf. Táto choroba ma celkom vysílila a .. sám cítim, že dlho tu neostanem a ako som ti už dávnejšie spomínal, mojím posledným želaním je vidieť moju dcéru pri oltári s tebou." Zapeklito sa na mňa pozrel. 

Pán Munoz bol z celej rodiny najnormálnejší, človek s ním mohol srandovať a neurazil sa ani nič nebral vážne .. možno keby som začal aj teraz srandovať vyhli by sme sa tejto téme, lebo mi bolo jasné, že naša svadba s Mirabell je ako na tanieri celá pripravená už len stačí kedy ja prikývnem, takto to bolo aj so zásnubami. 

"Viem, že sa ľúbite, tak načo budete čakať? Aspoň už nebudeš toľko utekať za otcom do Chorvátska ale ostaneš tu, a budeš mať novy domov." A presne toho sa bojím, zašepkalo si moje podvedomie, asi to nebolo len tak v tých filmoch keď sa chystá svadba a chlap sa odrazu začne báť a je proti všetkému. Lenže ja som mal iný dôvod, neľúbil som Bellu a netúžil som po takomto živote. A potom ma niečo napadlo, ale či to bude fungovať je otázne .. 

"Dobre pán Munoz, ak naliehate tak svadba bude. Vezmem si vašu dcéru, len vás žiadam o 2 týždne času, len toľko od vás chcem." Pán Munoz iba prikývol, pretože mu nič iné neostávalo, aj tak už dosiahli to čo všetci chceli. Svadba bude .. a aj sa môj plán neuskutoční, budem ako väzeň vo vlastnom dome medzi ľuďmi, ktorých nemám rád. 

Taaaaaaaaak predsa sa mi to podarilo, nečakala som, že dôjde až na svadbu ale kedže nechcem aby mal príbeh veľa častí, krátim to pretože plánujem a kamarátkou niečo nové .. iné. :-)