Bedfellow

15. časť

Celá stuhnutá som otvorila svoje očné viečka. S rukou som si ich pretrela aby som zaostrila a mohla vidieť okolie okolo seba.

Tmavá miestnosť v ktorej som takmer nič nevidela. Žiadny nábytok, iba kus látky pohodenej na zemi na ktorej som zrejme spala.

Pomaly som sa postavila a hľadala východ z miestnosti.

Moje oči si na tú tmu nevedeli zvyknúť takže som nevidela nič.

Cúvla som a sadla si naspäť na tú tvrdú a studenú zem. Svoju hlavu som si položila do dlaní a rozmýšľala ako sa odtiaľ dostať. Cez hlavu mi preletelo plno nápadov no ani jeden by nebol účinný, možno by to iba zhoršil. Napríklad ako kričať o pomoc alebo búchať do zeme.

Napokon som si zmyslela že iba počkám pretože ten kto ma uniesol ten po mňa určite príde. Uhm, teda možno.

Po 2 hodinách sedenia v tichu sa mi oči zatvárali od únavy, až som skoro zaspala. Keby pri mne niečo silno nebuchne, na 100% zaspím!

Automaticky som otvorila oči a predomnou uvidela tri osoby v čiernom odeve.

Videla som len obrysi ich postáv,inak som len počula šeptajúce hlasy medzi nimi.

Radšej som trocha cúvla pretože som vôbec nevedela čo mám očakávať. Ani jeden na mňa neprehovoril, iba si šeptali medzi sebou a zazerali na mňa.

Jeden s nich zapol svetlo a uchechtol sa na mne.

,,Šéf si vie vybrať,"

,,Čože?" rozhorčene som sa spýtala a skrížila ruky na prsia.

,,Kľud, si na správnom mieste," vyvalila som na neho oči a chcela niečo povedať.

Dvere sa vyvalili a do nich vstúpil nejaký chalan možno o pár rokov starší odo mňa. V zápätí sa na mňa šibalsky uškrnul a prichádzal bližšie.

,,Ty si ešte krajšia ako na obrázku," zkúsol si peru. Drzo som sa na neho zatvárila a ukázala mu prostredník. ,,A ešte k tomu drzá, to mám rád," zasmial sa.

,,Kto ste?" zdvihla som na neho obočie.

,,Tvoj budúci priateľ a neskôr možno manžel," hlasno som sa zasmiala. ,,O tom by som niečo musela vedieť, nie?" prešiel ku mne bližšie a zaškeril sa.

,,Nevedela si a už o tom vieš. Inak stále nezabúdaj na svojho otca," svoje ruky položil na moje plecia. ,,Čo s ním je?" naštvane som jeho ruky odhodila. ,,Je v bezpečí presne ako ty, nemusíš mať strach ani o neho a teraz už ani o seba,"

,,A čo keď chcem dôkaz?" kývol rukou. ,,Ako chceš. Choď pre neho," ukázal rukou na chlapca ktorému nebolo vidieť do tváre.

Chlapec kývol na súhlas a odišiel preč.

O pár minút sa otvorili dvere a v nich sa vliekol ten chlapec a môj otec. Nemal ani jeden škrabanec ani náznak po krvi alebo nejakej bitke. Prekvapene som vyvalila oči.

,,Otec!" skočila som po ňom a silno stisla v objatí. ,,Si v poriadku?" usmial sa. ,,Áno som, nič mi nie je,"

,,A čo teraz?" škaredo som sa pozrela na toho idiota. ,,Tvoj otec môže ísť a ty tu ostaneš," uškrnul sa. ,,Veď predsa tak ako sme sa dohodli," zasmial sa.

Otca spravodlivo pustili a ja som sa spokojne usmiala.

,,Aký je tvoj plán somnou?" povedala som medzi ticho po nejakej dobe zamýšľania sa nad situáciou. V miestnosti sme už sedeli sme len my dvaja.

,,Tých je veľa srdiečko," sladko sa usmial na čo som sa znechutene obzrela.

,,Si úbohý, vieš to?" spýtavo sa na mňa pozrel. ,,Prečo by som mal byť?"

,,Síce neviem kto si a odkiaľ ma vlastne poznáš ale je pre mňa dosť úbohé ak si ma vieš získať iba únosom alebo na mňa hráš tieto trápne hry. Každopádne to nezaberá, takže si daj pohov a láskavo ma nechaj žiť svoj život," falošne som sa na neho usmiala.

Iba sa zasmial a odišiel z miestnosti.

Dvere nechal otvorené čiže som jednoducho vstala a vyšla von. Až teraz som si všimla že sa nachádzam v normálnom rodinnom dome, teda až na to že ja som bola celú dobu v pivnici.

Prechádzala som sa dlhou chodbou.

Na stenách sa nachádzali rôzne obrazy ktoré som si všímala a dôkladne prezerala.

Na obrazoch bol zvyčajne ten idiot, staršia žena a pán. Na iných bol aj chalan ktorý mi bol tak povedomí že som sa musela zamyslieť.

Tie oči, vlasy alebo dokonalé črty tváre.

Zdalo sa mi to akoby som ho už nejaký čas poznala alebo ho aspoň videla.

,,Vieš že šmátranie po cudzom dome nie je slušné?" započula som rozčuľujúci sa tenký hlások.

Pri mne stálo malé blonďavé dievčatko ktoré mohlo mať maximálne dvanásť rokov.

,,Uhm, prepáč ja ani sama neviem kde to som," zmätene som odpovedala. Dievčatko sa iba usmialo a upravilo si svoje neposlušné vlasy.

,,Ako sa voláš?" opatrne som sa jej spýtala.

,,Som Caitlyn a ty?" svoje veľké zelené oči na mňa vyvalila a uškrnula sa. ,,Ja som Peyton," usmiala som sa na ňu.

Chvíľu som rozmýšľala nad jednou otázkou ktorá mi stále vŕtala v hlave. Musela som sa ju spýtať, musela.

,,Kto je toto?" ukázala som na obraz na ktorom bol ten idiot a druhý mne až príliš povedomí chlapec.

,,Môj nevlastný brat," odpovedala jednoducho.

,,Povieš mi o ňom niečo?"

,,Ja ti ho rovno predstavím a povie ti to sám, ano?" kývla som hlavou na súhlas. Dievčatko sa rozbehlo a zamierilo si to do nejakých dverí.

Zaborila som sa do myšlienok a čakala na Caitlyn.

Ani som si neuvedomila a už predomnou stála z chlapcom, ktorý bol v celom čiernom a nebolo mu vidieť do tváre.

,,Daj si to dole, ani na teba nevidíme," drglo do neho blonďavé dievčatko z úsmevom na perách.

Chlapec zamrmlal na nesúhlas a chystal sa na odchod. Caitlyn ho ale odchytila a potiahla späť.

,,No tak, prosím," poprosila ho a dala mu pusu na zakrytú tvár čiernou látkou.

Chlapec sa na ňu ľútostne pozrel a vzdychol.

Zo svojej tváre si pomaly dával dole čiernu látku, až ju strhol úplne.

Avšak keď som videla jeho tvár, neverila som.

~
Damn! Hello sweets!♥
Cuddly sa hlási s novým dielom. Áno, viem že som hrozná ale čo už, hihi.
Dúfam že sa vám časť páčila a teraz mám na vás takú peknú otázku.
Kto bude podľa vás ten chalan? Píšte mi do komentu vaše názory prosím♡
S láskou cuddly✨