Bedfellow

14. časť

,,Nehovor že by sa ti to nepáčilo. Mňa aj tak neoklameš," zaškeril sa a odpochodoval preč.

,,Kedy to vlastne ideš von?" zakričal po mne zo svojej izby.
,,To ťa nemusí zaujímať,"zakričala som mu naspäť. ,,Ty fakt nevieš byť milá čo?" urazene zakričal.

V mojom pravom vrecku na nohaviciach som cítila zavibrovanie mobilu. Mobil som vytiahla a odomkla.

Už dnes sa uvidíme zlato.

Ďalšia správa od tej osoby neosoby.

Skrčila som obočie a zahľadená rozmýšľala.

,,Deje sa niečo?" predomnou stál Cameron a svoju ruku mal na mojom ramene. Presne ako vtedy keď bol nadrogovaný.

,,Nie," prosto som odpovedala a falošne sa usmiala.

Prečo som si vspomenula na ten deň? Neviem, nechápem prečo. Možno lebo som ho pobozkala a to bola veľká chyba.

,,Naozaj si v pohode? Stále nad niečím rozmýšľaš a si dosť nervózna ako vidím," postavil sa oproti mňa a spýtavo hľadel. ,,Naozaj som v poriadku," mykla som plecom. ,,Vážne?" zamračila som sa. ,,Nestačí ti to povedať raz?" vzdychol a prehovoril: ,,Načo sa vôbec snažím byť milý keď to druhý nerobia. Vôbec sa mi to nevypláca," hodil rukou a posunul sa o kus ďalej.

,,Idem, musím niečo zariadiť," buchol dverami a odišiel z bytu.

Vážne sa naštval za to že som mu to povedala? Uhm, teda. Asi mal pravdu, snaží sa byť milý zatiaľ čo ja sa k nemu správam ako mrcha.

Skontrolovala som si čas. Bolo 16:44. Do 18:50 mám kus času.

Po chvíli vyvalovania na gauči a jedenia chipsov mi už zasa zavibroval mobil.

Teším sa na teba slniečko.

Zamračila som sa nad správou a hodila mobil na zem.

Už ma nebaví hrať toto divadlo a nedovolím aby nejak zaobchádzali s otcom a vydierali ma s ním.

Zazvonil zvonček. Udivene som prišla k dverám a otvorila ich.

,,Čau Peyton, je Cameron doma?" vybehol na mňa Chris hneď čo som otvorila.

,,Nie, niekam ževraj musel ísť," uškrnula som sa. ,,Prosím daj mu to keď príde a hlavne to neotváraj, nie je to pre tvoje oči," uchechtol sa a do rúk mi strčil menšiu ale hrubú obálku.

,,Vaše veci ma vôbec nezaujímajú presne tak ako vy," mrkla som na neho. Chris sa len zasmial a odišiel.

Obálku som položila na stolík v kuchyni a bezstarostne si znova sadla pred telku.

Klamala som keď som povedala že ma to nezaujíma. Nič ma do toho síce nie je ale chcem vedieť čo tajomné tam je. Vraj nie pre moje oči pff.

Poznáte ten pocit keď niečo chcete ale zároveň nie lebo by vás potom žralo svedomie? Nie?

Tak presne to je ten pocit keď mám tú obálku chuť otvoriť ale zároveň nie pretože by som si to vyčítala a k tomu by ma asi Cameron zabil.

Pomaly som docupitala do kuchyni a očkom hypnotizovala obálku na stole.

Ach, tak krásne sa na mňa škerí že ju mám chuť otvoriť a zistiť čo je to čo nie je pre moje oči.

Čo to tak môže byť? Niečo erotické? Hm, Cameron je síce nadržané prasa čo je dosť možné ale zároveň si myslím že keby to bolo niečo také tak by to Chris priniesol v balíku a nie v obálke.