Rádioaktívna ✔

XLIII.- Poddaj sa

Vysvetliť Samanthe môj životný príbeh, je asi tá najťažšia vec na tejto planéte. Už sa mi podarilo zmieriť s vedomím, že to všetko sa stalo a to ma akosi zvláštne aj upokojilo. Už sú to len obrazy a skutky, ktoré ma nemajú čo ovplyvňovať.

Práve preto, prerozprávať ten príbeh Samanthe, by malo byť ľahšie, ako ho zo seba prvýkrát krvopotne dostať pred Samom. Opak je pravdou.

Keďže sa mi podarilo udržať v sebe všetky emócie a nevyroniť ani jedinú slzu, Samantha mi neverila. Skákala mi do reči a vypytovala sa na veci, ktoré mi prišli absurdné. Takže sa naša malá konverzácia pretiahla a mojou jedinou záchranou bolo, že Samantha šla do sprchy a hneď za ňou aj ja. Keď som sa vrátila, moja spolubývajúca už chrapkala na gauči. V duchu som ďakovala vyšším silám za umlčanie jej otázok.

Ale jedna jej otázka ma máta doteraz. Kto poslal tie listy. Nikdy som nezistila, kto za tým celým stojí, ale nepochybne to musel byť niekto, koho som poznala a kto poznal mňa.

No nech lovím v spomienkach akokoľvek veľmi, neviem si vybaviť nikoho, s kým by som mala tak blízky vzťah. Vlastne si sotva viem vybaviť nejaký bližší vzťah.

Zhlboka vdychujem vôňu môjho vankúša, ale nijak mi to nepomáha. Neviem sa prinútiť k spánku ani k ničomu, čo má s tým stavom hocijaký súvis.

„Preboha, Amelia." Pokrútim nad sebou hlavou. To nie je možné. Doteraz som sa mučila mojou nevedenou minulosťou a teraz s tým pokračujem?

Postavím sa na rovné nohy a poslepiačky vyjdem zo spálne. Zakradnem sa pred dverami Samanthinej izby, keď si uvedomím, že ona vlastne stále spí v obývačke.

Otvorím dvere kúpeľne a až za sebou zavriem dvere, rozsvietim. Zosuniem sa na chladnú dlážku a snažím sa vdychovať čerstvý vzduch. Nech je to už ako chce, moje telo je prehriate a všetko okolo mňa naberá na teplote. Ak sa správne pamätám, v podstate to celé funguje tak, že kladný náboj vzniká odovzdávaním elektrónov, záporných častíc. Ale ak je to naozaj tak, potom komu odovzdáva moje telo zvyšné elektróny?

Kedysi, keď sa to s mojou ešte mamou celé nezrútilo, mi zvykla vysvetľovať veci, ktorým som vtedy nerozumela. Ale teraz mi v hlave utkvie jedna myšlienka, vlastne poučka, ktorú mi referovala.

Radiácia je vlastne všade okolo nás, len na niektorých miestach intenzívnejšie ako inde. V samotnom ovzduší, sú prítomné lúče alfa, ktoré neprejdú takmer cez nič. Potom beta a gama. Takže z toho vyplýva, že okolo nás je minimálne radiácia typu alfa, ale po tej bombe je tu, vraj, aj kúsok z lúčov gamy, akurát sú obraté o škodlivé časti, čiže o záporný náboj.

Keď si to celé konečne pospájam vzduch sa mi zasekne v pľúcach a bleskovo vyskočím na nohy. Toto nie. Nie, nie, nie! Už mi je jasné, kde odovzdávam záporné náboje a ten výsledok sa mi vonkoncom nepáči. V game chýba práve zápor.

Som jedným obrovským problémom, ktorý všetko ničí. Som časovaná bomba a momentálne nie som jediná, ktorú to ohrozuje. Phil asi nebral do úvahy radiáciu v ovzduší, keď tvrdil, že som ako prehriaty stroj. To nie. Nie som prehriaty stroj ale atómová elektráreň, kde tlak neustále narastá a stačí malá chyba a všetko vyletí do vzduchu. Nie som chemik, ale toto si ešte dokážem odvodiť.

Dopekla, dopekla, dopekla! Pustím studenú vodu a opláchnem si ňou tvár. „No tak, Amelia. Pokoj. Nádych, výdych, nádych, výdych...." opakujem si slová a snažím sa dostať tlak na normál. Akoby to aj bolo možné. Môj tlak už nikdy nebude normálny, vždy ho bude zrýchľovať radiácia.

Sadnem si späť na zem a vložím si tvár do dlaní. Mám neskutočnú chuť rozplakať sa a vykašľať sa na celý svet. Prečo som ja tá, ktorá ma všetko na svedomí? Ktorá je kľúčom k niečomu, čo nedokáže nikto ovládať? Prečo je okolo mňa toľko problémov a koniec koncov, prečo mám stále toľko nevyriešiteľných otázok?

++++++++++

Neviem, ako noc vlastne prebehne. Celé je to tak skreslené, akoby sa to ani nebolo stalo. Nepamätám sa na to, že som zaspala ani nič také, ale mám v pamäti moment, keď som si odlepila viečka. Bola som vo vlastnej posteli schúlená do klbka. Ale netuším, ako som sa tam dostala.

Teraz sedím na gauči a opakovane hľadím na stenu. Už sa nedokážem ani zamýšľať nad tým všetkým, čo sa deje.

Samantha zrejme vycíti moju, nie práve povznesenú, náladu a nechá ma na pokoji. Zalezie do svojej izby aj s notebookom so slovami, že musí niečo vybaviť.

Naivne dúfam, že možno nepracuje na tom, ako sem prilákať Sama, ale o päť minút na to, sa ozve klopanie na dvere a moje nádeje spľasnú. Povzdychnem si a vydriapem sa na nohy. Prejdem k dverám a otvorím ich jedným zdĺhavým pohybom. Aké prekvapenie...jasné, že je to Sam.

„Si v poriadku?" spýta sa ma s pokrčeným čelom skrz látku rúška.

Jasné, že som. Veď v noci som prišla len na to, že vlastne zabíjam aj zvyšky populácie. „Som." Poviem tak umelo, že tomu by som neuverila ani ja.

Sam vojde a zavrie za sebou dvere. „Asi ťa neprekvapí, ak ti poviem, že tomu neverím." Začne.

Pokrútim hlavou a vyčarujem slabý  falošný úsmev.

„Tak prečo mi klameš?" spýta sa a dá si dole sveter aj s rúškom.

„Neklamem ti." Vydýchnem zadržiavaný vzduch a prejdem do obývačky. „Len to nechcem rozoberať." Úplne posledné, čo potrebujem sú ešte nejaké znepokojivé zistenia. Naozaj by som si už mala dať zámku na mozog a blokovať všetko, čo chce dnu alebo von.

„Ale mne môžeš veriť." Prehovorí chlácholivo a dotkne sa mojej ruky. Vzápätí ale sykne a jeho ruka rýchlo naberie červenkastý odtieň. Tak a to je posledný klinec do mojej rakvy.

Už nevládzem všetko udržať, už to nejde. Všetko sa zrúti ako lavína na moju hlavu a div všetko neexploduje. Vlastne exploduje, len v prenesenom slova zmysle. Vybuchnú moje city zaplavia celé telo. Ani neviem, či plačem, alebo kričím, či bežím.

Konečne sa tomu všetkému poddám a posledné veci, ktoré si pamätám sú Sam a Samantha. A ich vydesené tváre.  

Neviem, ale táto časť sa mi páči asi zo všetkých najmenej :D Niečo mi na nej strašne vadí :D Mimochodom, chcela som oznámiť, že časti budú vychádzať troška pomenej, jedna alebo dve časti na týždeň :) Hádam ma chápete :D Ďakujem vám za všetko, majte sa :D