Rádioaktívna ✔

XXII.- Vrah, smrť, bolesť

Nohy mám silno pritisnuté k hrudi, tvár zaborenú do vlastných kolien. Najradšej by som plakala, no slzy neprichádzajú. Ten sen ma bolí, pichá v srdci, nič nepredstavuje úľavu.

Neviem, kto je, teda kto bol, Max, ale jeho smrť na mňa doľahne ako mrazivá prikrývka z brúsneho papiera. Po tele mi behá mráz, cítim neznesiteľnú bolesť na celom tele. Dýcham prirýchlo a prerývane.

Pred očami mám jeho úsmev, tmavomodrý pohľad, prísne slová a pevné ruky. Cítim ich na svojich predlaktiach, ako mi ukazuje spevnenie úderov. Počujem ho kričať moje meno. A v neposlednom rade cítim jeho pery na mojich. Vo chvíli, keď prúd krvi vytreskne z jeho lebky a on padne na zem, sa zlomím. Srdce sa mi rozpadne na milión maličkých kúsočkov, ako porcelán. Sen sa v tej chvíli prerušil a ja som sa zobudila, no spomienky akoby si to nevšimli.

Mala som pocit, že som tam i naďalej.

Zlosť zaliala moje telo spolu s bolesťou. Vystrelila som ku kríkom. Videla som len útržky ale cítila všetku tú zlosť v sebe. Bola som zlomená, stratená.

Ten chlapík, ten kto ho zavraždil, práve odkladal zbraň. Napadla som ho a spamätala sa až po chvíli, vtedy keď ležal predo mnou mŕtvy. Nepociťovala som výčitky, dokonca aj smútok ma opustil. Krv mi vrela v žilách.

Registrovala som len nepatrné okamihy, ako beriem Maxa na ruky, dávam ho do rúk vysokého černocha, jeho smutný pohľad. Zrazu som bola inde. Bola som pripútaná koženými remeňmi, no už som sa nebála. Ten pocit sa vo mne stratil spolu s mojou ľudskosťou.

Otec bol ku mne otočený chrbtom, hrabal sa v šuplíku. Po pár minútach sa ku mne otočil a pustil ma. Bola som vysilená, skoro som sa neudržala na vlastných nohách. Sledovala som ho, pátrala mu v očiach, darovala som mu posledné kusy mojej dôvery, ale on ich odmietol a len ma tisol na stoličku. „Hneď sa vrátim," zneli jeho slová a on prešiel hrubými železnými dvermi.

Chytila som sa šance a vyskočila na nohy. Boli ako z rôsolu, no túto možnosť som nemohla prepásť.

Schmatla som prázdny batoh a nahádzalo doň striekačky a zopár chemikálií. Presne som vedela, čo na čo slúži a čo budeme potrebovať. Taška bola už plná, keď som sa zdvihla k malému notebooku a na USB som posťahovala úplne všetko.

Práve som sa chystala prejsť dvermi, keď oceľové pánty zaškrípali. Uvidela som otca, on si však ešte nevšimol, že nie som na svojom mieste. Poslednú dobu bol ako vymenený. Nedával pozor, čo z neho urobilo potenciálny a ľahký cieľ.

„Čo je jeden život oproti stovke iných? Nech je to niekto blízky, či náhodná osoba, na tom nezáleží. Každý sa musí vedieť obetovať. My obetujeme teba, ty obetuješ seba. Robíme to pre mier, pre vyššie dobro." V mysli sa mi vybavili jeho slová s pred niekoľkých dní.

Zahmlilo sa mi pred očami a v ďalšej sekunde už ležal môj otec na studenej dlážke so skalpelom v hrudi.

Počas tých spomienok som plytko dýchala, vedela som, že tam nie som, ale nevedela som to zastaviť. Zabila som minimálne dvoch ľudí. A jeden z nich bol mojim otcom.

Tá predstava, fakt, že som niekoho zabila, ma zožiera zvnútra. Srdce mám ťažké, neviem to pochopiť. Nech to boli už akokoľvek krutí ľudia, nezaslúžili si zomrieť mojou rukou. Som vrah.

Tá skutočnosť mi nedovolí nadýchnuť sa, dusím v sebe suché vzlyky, aby som nezobudila Samanthu. Nedokázala by som jej to vysvetliť, nedokážem si to vysvetliť ani sama sebe.

Čo bude teraz? Ako sa ráno postavím pred ňu, akoby sa nič nestalo? Neznesiem pocit vlastného bytia. Opovrhujem vrahmi od chvíle, čo ma našli. Možno aj pred tým. A teraz zisťujem, že k nim právom patrím aj ja.