Rádioaktívna ✔

XXXVII.- Princíp radiácie a jej využitie

Zvyšok dňa sa tvárim mierne pripečene. Usmievam sa ako nejaký blázon zo psychiatrickej liečebne. Chodím po dome ako mátoha, alebo len sedím vo svojej izbe a skenujem, veľmi zaujímavú, bielu stenu.

Celé to na mňa postupne doľahne a ja si nedokážem z tváre zmyť letmý úsmev, ktorý neopúšťa moje pery. Mysľou sa mi preháňa všetko dobré, čo som si doposiaľ neuvedomovala. Stále som hľadala kľúč k minulosti a úplne ignorovala všetko, čo ma postretlo tu. Získala som rodinu, ľudí, na ktorých mi záleží a ktorým záleží na mne.

Tie pocity sú pre mňa takmer neznáme, skôr cudzie, nepoznané. Občas som cítila niečo podobné, no nie tak silno, menej intenzívne.

Večer si ľahnem do postele osprchovaná no so stálym úsmevom. Hlavu mám konečne dokonale čistú, nezamýšľam sa nad vecami, ktoré sa udiali, len ležím s pohľadom upretým do stropu. Ruky mám založené na bruchu, ako mi pomaly klipnú viečka.

Sedím na kamennom obrubníku, nohy sa mi hompáľajú vo vzduchu. Krátke vlasy, ktoré po čase ryšavejú mi padajú do očí. Pozerám sa na cestu, ktorá je ľudoprázdna.

Niečo mi chýba, ale ťažko povedať čo. Posledné dni mám stále taký pocit, že mi niečo odobrali, ale nespomínam si, čo to je. Dnes mám narodeniny, na sklonku jari, keď začínajú stromy pučať a sychravé počasie pomaly ustáva.

Dnes slávim svoje dvanáste narodeniny. No tento deň nebude o nič iný, ako tie ostatné. Moji rodičia na to zvysoka kašlú, Max o tom nevie. Ešte je tu pár ľudí, na ktorých mi záleží, ale nie je tu nik, kto by čo i len tušil, kedy som sa narodila.

Na čo, by to aj vedeli? To nie je súčasť výcviku, nie sme kamaráti, len kolegovia. Neviem o nikom, nič skutočné, netuším, prečo sa pridali k našej skupinke.

Mne to len pomohlo. Už nie som bezbranná, mám nádej na život. Doteraz som bola ako princezná v zámku, no odkedy ma našiel Max a vymyslel si historku o tom, ako som porazila Weru, všetko sa zmenilo.

Vlasy som si zafarbila na trvajúcu hnedú, aby ma nebolo tak ľahké nájsť v dave a aby som nebola taká nápadná, no zdá sa, že moje vlasy sú ako ja- robia si čo sa im zachce.

Oblohu pretkávajú mraky, z ktorých by sa mali spustiť kvapky dažďa. Ani sa nepamätám, kedy naposledy pršalo na moje narodeniny. Bolo to už dávno.

Prehrabnem si rukou vlasy a vstanem. Pomalý krokom mierim k štvrti, kde býva len elita spoločnosti.

Vojdem do elegantného domu a okamžite si to namierim do svojej spálne na poschodí. Kráčam ticho, nechcem vzbudiť pozornosť rodičov. Oni sú zaiste zašití v laboratóriu.

Prechádzam pred dverami izby, v ktorej väčšinou pracujú. Aj teraz sú tam, počujem ich tlmené slová, ako sa o niečom dohadujú.

Ustrniem v polovici kroku, keď z tej izby začujem krik- mamin krik. Inštinktívne zastanem a spravím krok späť. Ucho prilepím na dvere a započúvam sa do zvukov.

„Nekrič tak." Začujem zavrčať môjho otca.

„To nemôžeš myslieť vážne." Zamieta moja matka. „Ja to len dieťa." Ustrniem. Nepochybne je reč o mne.

Otec si odfrkne. „No a?" takmer si viem predstaviť, ako jeho obočie vyletí do výšky. „Má perfektné predpoklady."

Mama stlmí hlas. „To si tvrdil aj predtým."

„Ale jej výsledky sú oveľa lepšie." Namieta otec. „Je jedinou možnou alternatívou."

„Vážne?" mamina si neveriacky odfrkne. „Je to malé usmrkané dievča. V čom by bolo také výnimočné? Prečo práve ona?"